Koncom marca 1942 odišiel z Popradu vlak s tisíckou mladých žien a dievčat do... neznáma. Pre ne do neznáma. Prvotná informácia bola – idú si zarobiť. Dievčatá a ženy, ktoré nevedeli, čo sa naozaj chystá, si balili topánky, kožuchy, drahocenné predmety a iné veci. Netušili, že tento a potom desiatky ďalších transportov nemajú spiatočný lístok. Ich cieľovou destináciou sa totiž stal koncentračný tábor Auschwitz.

     Keď sme ráno nastupovali do autobusu, ktorý nás mal odviezť na dejisko týchto hrôz, prevládal u nás typicky mládežnícky optimizmus. Tešili sme sa na deň, v ktorom nebudeme musieť sedieť v školských laviciach. Až keď sme stáli pred bránu s nápisom ARBEIT MACHT FREI (Práca oslobodzuje), skutočne sme si uvedomili, kde sa nachádzame. Stáť na mieste, ktoré poznáme len z učebníc dejepisu, nás prinútilo stíchnuť. Vysoké betónové múry, ostnaté ploty a strážne veže nám vyrazili dych. Neopísateľne nepríjemná a pre nás dovtedy neznáme napätie nás pohltili.

     Najprv sme navštívili Auschwitz I. Časť rozsiahleho tábora, kde sa kedysi nachádzali archívy, ubytovne príslušníkov SS či baraky pre väzňov. Súčasťou našej prehliadky boli vonkajšie i vnútorné priestory. Prechádzali sme popri stene, kde zastrelili obrovské množstvo väzňov, chodili sme po chodbách, kde boli zúžené cely pre väzňov, ktorí sa dopustili čo i len najmenšieho prešľapu voči neľudsky prísnym pravidlám (napríklad ukradli chlieb).

     Neodmysliteľnou súčasťou koncentračných táborov sú, žiaľ, aj plynové komory. V nich umrelo v tábore Auschwitz I asi 60 000 ľudí. Prechádzali sme jamou po peci, ktorá slúžila na zbavovanie sa tiel obetí. Dozvedeli sme sa, že všetko, čo po obetiach ostalo, Nemci predávali. Ostrihané vlasy sa využili v matracoch, z tuku spálených tiel vyrábali mydlo. Počas celej prehliadky nám pani sprievodkyňa hovorila o mnohých osudoch väzňov. Silným okamihom bola i prehliadka baraku, v ktorom bola expozícia venovaná slovenským väzňom. Bližšie opisovala  vtedajší režim v našej krajine. Bystrejšie oko si na jednom z panelov všimlo i fotografiu našej školy. Práve v tejto budove sa totiž sústreďovali  ľudia, ktorých neskôr transportovali do pracovných táborov.

     Prehliadka pokračovala do ďalšej časti tábora. Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Najväčší vyhladzovací tábor nacistického Nemecka. Bolo tam transportovaných približne dva a pol milióna ľudí. Mnoho deportovaných hneď po príjazde poslali do plynových komôr alebo zastrelili. Ďalší zahynuli  na následky chorôb, podvýživy, týrania, lekárskych pokusov alebo neskoršieho splynovania.

     Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána. Nad ňou je vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál tábora. Aj na rampu, kde prebiehala selekcia – triedenie väzňov na schopných a neschopných práce. Prvé stavby, ktoré boli v tábore postavené, boli tehlové domy. S ďalšími prichádzajúcimi transportmi sa ale tábor začal rýchlo rozrastať a vznikla potreba postaviť ďalšie ubytovacie kapacity v čo najkratšom čase. Drevené baraky narýchlo stavali samotní väzni. Do jedného sa zmestilo až tisíc ľudí.

     Choroby, potkany a iné hlodavce, chabá hygiena, plač narodených aj umierajúcich... Atmosféra bola neopísateľná. Poškriabané múry pamätajúce si hrozné, nekonečné dni a noci obetí.  

     Z tábora sme odchádzali zhrození. Znechutení činmi „ľudí“ sme si pohľadmi sľúbili, že nikdy nikomu nesmieme dovoliť, aby sa niečo také neľudské zopakovalo.

     Koncentračný tábor Osvienčim sa stal symbolom holokaustu. Genocída asi šiestich miliónov „nepriateľov národného socializmu“. Boli to najmä európski Židia, Rómovia, ruskí a poľskí zajatci a ďalší ľudia „nehodiaci” sa do vtedajšieho režimu nacistického Nemecka.

               

Veronika Lazorová (III. B)