Ich vďačnosť za tieto „dary“ sa slovami opísať nedá. To treba vidieť. Zažiť. Až potom my – „šťastnejší“ – azda čo-to pochopíme...  

     Radostné záblesky v očiach „obyvateľov“ Inštitútu prekryté hrubou oponou smútku. Možno strachom. Možno bolesťou z poznania, že tam, vonku, za bránou, je predsa len „trochu“ iný svet, v akom oni žijú. Aký poznajú. Na aký si zvykajú.  Smútok nesmierne chytľavý. Viac ako chrípka. Veľmi rýchlo sme ho plní aj my. Smútku z toho, že to dobro, ktoré sme my, „šťastnejší“, schopní darovať, ich smútok, strach či bolesť nelieči, len trošíčku (a naozaj len trošíčku) tlmí...    

     Veľké poďakovanie patrí všetkým, ktorí čokoľvek doniesli. Obrovské poďakovanie však patrí pani Zuzane Gloríkovej, mame našej vlaňajšej maturantky Nely Gloríkovej, ktorá po našej výzve zverejnenej na webovej stránke zorganizovala vo svitskom Chemosvite paralelnú zbierku a jej výsledok potom priviezla k nám – do bývalej školy svojej dcéry! ĎAKUJEME!!! Za nás i za tých, ktorým to bolo doručené.

     Boli toho dva kubíky. Dvetisíc litrov spolupatričnosti. Desiatky vriec nášho dobra, ktoré však, žiaľ, nelieči, ale iba (???) tlmí ich smútok...

 

Takto zbierka vyzerala u nás, v škole...            

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 ... a takto v Inštitúte...     

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tu je zoznam „šťastnejších“      

 

                                     

    

          

 

 

 

 

 

 

 

 

A takto to vyzerá pred dverami Inštitútu...       

 

                

 

... a takto hneď za nimi                                   

 

 

                                                                                  redakcia VeTa eS Gé