Letné prázdniny sa blížia ku koncu. My, ktorí už niekoľko mesiacov plníme podmienky na zisk DofE (The Duke of Edinburg – medzinárodné ocenenie vojvodu z Edinburgu, manžela súčasnej britskej kráľovnej Alžbety II.), sa však nevieme dočkať štvrtka 20. augusta 2020. Je to totiž deň, keď sa pre nás dobrodružnou expedíciou zavŕši boj o bronzovú medailu.

     Po nespočetných prípravách sa hneď ráno stretávame s našimi učiteľmi, ktorí nás autami odvážajú do Bachledovej doliny neďaleko Ždiaru. Na plecia si nakladáme batohy. Sú ťažké, veď predsa ideme na dva dni. Dva dni, ktoré musíme prežiť bez pomoci iných. Cítime, že to bude naozaj dobrodružstvo.

     Začíname stúpaním z parkoviska na hrebeň Spišskej Magury až ku začiatku známeho náučného chodníka s vyhliadkovou vežou nazvanom Chodník korunami stromov. Dá to veru zabrať. Ani nevieme, či je ťažšie to prevýšenie, alebo tie batohy. Čoskoro nás však všetkých oblieva pocit šťastia, pretože sme navrchu. Najťažší úsek našej túry teda máme úspešne za sebou.

     Krátka pauzička, potešíme sa výhľadom na Belianske Tatry a môžeme pokračovať ďalej. Odteraz už viac klesáme, z čoho sa neuveriteľne tešíme. Aj tak nám však dobre padnú všetky kratučké zastavenia, keď sa môžeme aspoň na chvíľočku zbaviť záťaže, ktorú vlečieme na chrbtoch. 

     Predposledný úsek našej cesty síce nejde do kopca, ale všetci sa zhodujeme, že je to po stúpaní na hrebeň Magury druhá najťažšia časť, ktorú prechádzame. Pred pár dňami tu boli prudké letné lejaky a búrky, chodník je plný blata a mlák. Musíme si dávať pozor, kde stúpame, aby sme sa niekde nešmykli.

     Je neskoré popoludnie, keď prichádzame do Matiašoviec. Máme dohodnuté, že v záhrade jedného rodinného domu tejto zamagurskej dediny strávime nasledujúcu noc. Viete si vôbec predstaviť tú obrovskú radosť, keď si po takej ťažkej túre môžete vyzuť topánky?

     Staviame si stany. O chvíľu už na ohnisku veselo praská plameň, na ktorom si pripravíme večeru. Naše menu pozostáva zo špagiet a ako bonus prichádza opekanie špekáčikov.

     Gitara. Spev. Hviezdy nad nami...

     Únava z namáhavej túry robí svoje. Zaliezame do stanov, aby sme sa vyspali. Budeme potrebovať množstvo energie, aby sme zvládli aj cestu naspäť.

     Je ráno, balíme sa, vyrážame na spiatočnú cestu. Zozačiatku ideme po tej istej trase ako včera. Ubieha nám to akosi ľahšie. Možno preto, lebo už vieme, kade ideme a nerobíme si toľko prestávok. Potom však prichádza zmena. Odbočujeme doprava a smerujeme cez Slodičovský vrch na Magurku. Dedinu Ždiar – cieľ našej cesty – máme vľavo pod sebou. Nemôžeme však odbočiť z chodníka, pretože nevieme, či nás nezastavia nejaké ploty súkromných záhrad.

     S učiteľmi sme dohodnutí, že sa stretneme pri kostole. Nekonečná dedina! Vlečieme už nielen batohy, ale aj vlastné nohy. Tá úľava, keď sme našich učiteľov zbadali, sa nedá ani opísať. Prešli sme za dva dni okolo štyridsať kilometrov. V horúčave, cez kopce, v blate. Otlaky máme bez výnimky všetci. Nikto sa však nesťažuje.

     Zvládli sme to! Máme čosi, čo nám nikto nikdy nevezme – úžasný pocit, že sme prekonali sami seba, zážitok, na ktorý určite nezabudneme.

                                                                          Katka Žiaková (sexta) a redakcia VeTa eS Gé