To takto predsa nemôžeme nechať. Že pre karanténu nemôžeme sedieť v laviciach? No, ale v parku hádam byť môžeme, nie? A aby sme len tak nepostávali a aby nám nebola zima a aby sme urobili aj niečo užitočné, rozhodli sme sa to nešťastné lístie pohrabať.

     Od nápadu k realizácii bolo na skok. Tak teda poďme na to! Hrable do rúk a hrabeme a hrabeme a hrabeme... Aj slniečko je zvedavé, čo sa to v tom našom parku deje. Jeho lúče sa predierajú cez hmlu a nakoniec ju úplne vyženie. Hrabať nám síce nepomôže, ale jeho úsmev nás hreje. A my si dávame dole rúška, aby bolo vidieť zase naše úsmevy. A tak je zrazu náš park plný radostných úsmevov...

     Áno, priznávame, vôbec to nebolo len o hrabaní. Opäť sme sa stretli. Opäť sme sa mohli naživo porozprávať. Opäť sme mali aspoň na chvíľu pocit užitočnosti. Pre nás všetkých to bola príjemná zmena. To neustále sedenie doma, pozeranie do monitoru počítača a trávenie času bez kamarátov je naozaj ubíjajúce.

     Takže vďaka, parčík náš, že si nás zase dal aspoň na chvíľu dokopy. Radi prídeme aj nabudúce.

                                                                       Laura Gerényiová (I. B) a redakcia VeTa eS Gé