Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb...

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele...

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty...

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie...

     Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a...

     

Kapitola 6

     Zamierila ku dverám a už utekala dole schodmi. Nechala ma samého. Priklincovaného k posteli. Zmäteného. Napätého. Smutného. Čo mi to chcela povedať?

     Nemal som náladu isť dole. Veľa ľudí. Veľa očí. Veľa skutočností. A hlavne priveľa pocitov. Pôjdem domov. Tak či tak budem prežívať peklo. Zostanem tu a myšlienka, ba už pohľad na ňu ma bude mučiť. Pôjdem domov a... rodičia... Čo dodať?

     Chladná, krutá, mrazivá zimná noc. Len čo som vyšiel z dverí, pocítil som chlad na celom tele. Zamrznem. Bude to riešenie? Bundu som mal prehodenú iba okolo pliec. Oblečiem sa neskôr. Čím skôr budem mimo, čím skôr budem sám, tým skôr to prejde. Dúfam...

     „Konečne si tu!“ takmer sa zrútil na mňa opitý chalan vychádzajúci z chaty. Ani som naňho nepozrel. Nemá zmysel zdržiavať sa. Za ním vybiehali ďalší. Začul som výbuch smiechu. Celá partia mladých ľudí sa smiala. Aj v tom hluku tam som však rozpoznal jej smiech. Vie vôbec, ako ma mučí? Asi nie. Príliš si to pripúšťam. Za to, ako sa teraz cítim, si môžem sám.

     „Kubo, nebuď zbabelec! Poď!“ skríkol na mňa ktosi z partie.

     „Počúvajte, toto treba ešte nejako zozaujímavniť!“ rozhodilo rukami už poriadne zmachlené dievča.

     „Vymýšľaš nové slova, Nikola?“

     „Nechaj ju. Má pravdu. Poďme napríklad...“

     „Poďme do lesa ku partizánskej jaskyni!“ zahlásila Kristína. Všetci stíchli.

     „Ty naozaj chceš ísť cez ten hlboký les až ku jaskyni? Šibe ti?!“ zareagoval po hodnej chvíli Marcel.

     „Bude to zábava!“ snažila sa presvedčiť všetkých Kristína.

     „Keď chcete pustiť do gatí, tak tam choďte. Pre mňa, za mňa, je mi to jedno, ľudia. Ale so mnou nepočítajte!“ protestoval chalan s fľaškou alkoholu v ruke, ten, čo ma k nim zavolal.

     „Mne sa to tiež veľmi nepáči...“ pridalo sa k nemu malé útle dievčatko, čo podľa môjho názoru ešte ani nemá občiansky... Ako sa tá tu nabrala?

     „Haló, nekazte zábavu!“ zagánila na nich Nikola.

     Popravde, aj mne sa to zdalo ako totálna hlúposť.

     „My iba rozmýšľame. To by ste mali aj vy niekedy vyskúšať,“ zaprotestoval chalan s fľaškou.

     „Trhať partiu vie každý!“ ohradila sa Kristína pričom si prekrížila ruky a začala sa tváriť vrcholne urazene.

     „Akože haló?! Drbe vám na tie hlavy? Veď to bude sranda!“ tak trochu neúspešne sa pokúšal zrozumiteľne artikulovať ďalší mne neznámy chlapec špecifického výzoru. Potetovaný krk mu sčasti zakrýval šál. Oblečený mal dlhý čierny kabát. Uši prepichnuté, dokonca v ľavom mal riadny tunel. V nose mal pírsing, takže nebyť jeho vzrušených iskričiek v očiach, vyzeral by ako rozzúrený býk. Ešte mi nedá nespomenúť jeho účes. Čierne mastné vlasy mu padali do očí, niekde dlhé, niekde krátke.

     „Upokoj sa, Dano. Buď rád, že ešte vôbec dokážeš stáť na nohách.“

     „Hej a ty...“

     „TICHO!!!“ Kristína sa postavila medzi dvoch chlapcov.

     „Nie všetci majú guráž ísť ku jaskyni. Fajn. Tak tí, čo chcú ísť, nech idú a ostatní môžu ísť domov. Hotovo. Vyriešené!“  vyhlásila Nikola.

     „Ja idem,“ ozval sa Dano.

     „Aj ja,“ pridala sa vzápätí Nikola.

     „Ja ani Sofka nejdeme. Nechceme skončiť niekde uprostred lesa,“ ozval sa chalan s fľašou a chytil to malé dievča za ruku.

     „Mám ísť?“ ozval sa neistý Marcel.

     „Čo blázniš! Nemáš nad čím uvažovať. Jasné, že ideš!“ zapišťala Nikola.

     Sofia a ten chalan si iba vymenili nesúhlasné pohľady.

     Sú to blázni. Kto by šiel teraz v noci do lesa? Iba blázon.

     „Kubko, všakže ideš s nami?“ otočila sa ku mne Kristína. Ani v tej tme som nemohol prehliadnuť, aká je krásna.

     Hovoria to mne? Až teraz som si uvedomil, že som vlastne iba dva metre od nich. Doteraz som bol iba nestranný pozorovateľ. Ako ma to oslovila? Kubko? Čože?! Mozog mi vypovedal. Bolo to jej prítomnosťou alebo množstvom alkoholu? Koľko som toho vlastne vypil?

     „Netvár sa tak!“ zasmiala sa.

     „Ako som sa tváril?“

     „Prosím, poď. Sprav to pre mňa,“ pristúpila ku mne, chytila ma za ruku. Opäť tá elektrizujúca triaška. Naklonila sa bližšie a šibalsky mi šepla do ucha: „Ja ti potom poviem, čo som ti chcela povedať hore v izbe. A možno aj viac...“

 

POKRAČOVANIE VO ŠTVRTOK!