Vopred sa ospravedlňujem, že tento článok nie je kratší. Koniec koncov, moje články nikdy krátke neboli. No pocity a spomienky, ktoré sa vo mne zobúdzajú pri myšlienke na „starý gympel“, sa skrátka nedajú zhrnúť pár slovami.

     Strach. Cítili sme ho všetci, keď sme sa v prvý školský deň postavili pred bránu školy. Ja som nebola len vystrašená. Desilo ma vkročiť do tej budovy vediac, že už niet cesty späť. Vkročiť do úplného neznáma. Všetci sa na mňa usmievali, no bolo to ako podávať v tme slepému baterku. Stále som nevedela, čo ma čaká a po svojich predošlých  skúsenostiach som sa bála, že čoskoro narazím do stĺpa a to ma uvrhne do akejsi krutej reality, ktorú si strach vytvoril v mojej mysli.  

     Prešli prvé dni. Týždne. Čierne okuliare som bez výčitiek zahodila. Zvykala som si až prekvapivo rýchlo. Noví spolužiaci, noví učitelia, nová rodina. To som pochopila až neskôr, ale našťastie ešte včas. Jasné, že sa to po prvom mesiaci nezmenilo na prechádzku ružovou záhradou. Na každom predmete od nás chceli možné aj nemožné, práca sa na nás valila z každej strany. Nuž, zlaté časy zo základnej školy boli fuč. Musela som tomu všetkému čeliť a veriť, že keď to zvládli mnohí predo mnou, zvládnem to aj ja. A zvládla! Dokonca viac než len zvládla!

     Celkom neplánovane som začala s mimoškolskými aktivitami omnoho skôr, ako som pôvodne chcela. Skutočne neklamem, keď poviem, že som sa na prvom stretnutí ambasádorov ocitla úplnou náhodou. A viete čo? Hovorí sa, že náhody neexistujú. A v tomto prípade je mojím rozhodnutím tomu veriť. Zo začiatku som, samozrejme, bola tichá, zakríknutá, len som mlčky sledovala, čo sa okolo mňa dialo. Netrvalo však dlho a bola som zapojená do prvej školskej akcie. A potom ďalšej. A ďalšej. A nakoniec ani neviem spočítať všetky, na ktorých som sa zúčastnila.

     Už to nebolo len o mne. Budúcnosť som mala stále zahmlenú, ale sústredila som sa na prítomnosť. A v tej bolo mojím poslaním pomáhať takým, ako som bola aj ja na začiatku prvého ročníka. A nielen im. Pomáhať aj učiteľom a vedeniu školy, pretože to bolo najmenej, čo som mohla spraviť na znak vďaky za to, že ma neustále viedli vpred. A ten dobrý pocit, ktorý som vždy potom mala, mi za to určite stál.

     Ani som si to neuvedomovala, ale s každou hodinou, s každou školskou akciou, s každým dňom moja osobnosť rástla. Dospela som tam. Prišla som na to, čo je v živote skutočne dôležité. A nie, ani v tejto „škole života“ som neprepadala. Posledný rok mi pretiekol pomedzi prsty, nedokázala som to spomaliť, nech som sa akokoľvek snažila. V podstate to vyzeralo asi takto: prípravy na stužkovú – stužková – prípravy na maturitu – maturita. Šialené, však? A ešte bol ten posledný školský rok aj o mesiac kratší.

     Keď sa však obzriem dnes späť, neľutujem ani sekundu. Áno, mala som čo robiť, aby som udržala tempo so životom. A to som sa okrem predmetov angažovala aj v nespočetnom množstve ďalších vecí. Nebudem klamať, boli časy, keď som bola z toho všetkého unavená. Keď to na mne videli ešte aj tí učitelia, s ktorými som mala len jednu hodinu do týždňa. No neľutujem.

     Prezradím vám tajomstvo. Na známkach ani výslednom hodnotení nezáleží. Nehovorím, že vám to má byť jedno, ale ani sa vám nezrúti svet, keď budete mať o jednu dvojku navyše. Týždeň po maturite si už na to ani nespomeniete. Budete spomínať na tie „iné“ chvíle. Na tie, keď ste sa počas hodín smiali, lebo váš spolužiak povedal nejakú hlúposť. Na tie, keď ste šli na školskú akciu s cieľom uliať sa z vyučovania, ale nakoniec ste aj tak zrazu objavili v sebe ten dobrý pocit, lebo ste pochopili, že ste priložili ruku k dielu. Na tie, keď ste neboli žiakmi, ale... ľuďmi.

     Najkrajšie roky zažijete na strednej. Zniem ako vaši rodičia, pravda? A vy mi asi vôbec neveríte. No je to úplne v poriadku. Príde ten čas, keď sa možno k týmto riadkom vrátite, alebo budete v tej chvíli premýšľať rovnako ako ja teraz. Pochopíte!

     Pochopíte, aké ste mali šťastie, aj keď ste ho v tom danom momente až tak nevnímali. Šťastie, že ste si vybrali práve túto školu. Že ste mohli spoznať práve tých ľudí, ktorých bez premýšľania považujete dnes za svojich najlepších priateľov. Že to nakoniec vôbec nebolo len o učení sa a získaní maturitného vysvedčenia. Ale o tých spomienkach. Pretože tie sú jedinými, čo si so sebou odnesiete ďalej do života. Ja môžem s nekonečnou vďakou povedať, že ich nedokážem spočítať. A každá z nich má v mojom srdci špeciálne miesto. Pretože viem, že jedného dňa ma budú okolnosti tlačiť, aby som zanevrela na vieru v zázraky. Vtedy si rada opäť spomeniem na „svoj starý gympel“ a pripomeniem si, že už som ich zažila. A že prídu opäť, keď sa nebudem báť zahodiť čierne okuliare...  

                                                Nikola Müllerová – maturantka 2016/17

Dôvetok redakcie: ĎAKUJEME, Nika! A veľa šťastia...!