Film ŠPINA označili odborníci za slovenskú filmovú udalosť prvého polroka 2017. Z recenzií som sa dozvedel:

Špina je príbehom dospievajúcej sedemnásťročnej Leny, ktorá je na vrchole puberty. Rebeluje proti rodičom, zažíva svoje prvé zamilovanie i tajné nočné dobrodružstvá. Jej svet plný snov však naruší znásilnenie učiteľom, do ktorého sú platonicky zamilované všetky dievčatá v škole. Jej pocity viny, hanby a strachu, že jej nikto neuverí, ju dovedú až k pokusu o samovraždu. Lenina rodina je v šoku a ona sama sa ocitá na psychiatrii. Snahou Špiny je pomenovať viaceré negatívne spoločenské tendencie a následne ich dôsledky chrstnúť divákom do tvárí. Pokiaľ vás takýto emocionálne výbušný spôsob rozprávania zaujíma, rozhodne sa máte na čo tešiť.

Nuž a ja som sa tešil...

Realita: Prichádzam do kina tri minúty pred oficiálnym začiatkom. Sadám si na svoje miesto. Po mojej pravici pár (muž a žena) dvadsiatnikov, ktorí sa asi nestihli navečerať doma, pretože ládujú do seba čosi len tak rukami z jednej misky, to „čosi“ si namáčajú v kečupe. Zľava je (zatiaľ) voľné. Dve minúty po zhasnutí svetiel a spustení ukážok z pripravovaných filmov sa dovalí do sály päťčlenná skupina neidentifikovateľného veku, ktorí si sadajú do radu predo mnou. Najskôr sa trikrát posúvajú na sedadlách zľava doprava a späť, potom sa začnú doťahovať o vedierka (no, vedierka, skôr poriadne kýble) s kukuričnými pukancami (pardon, vyjadrujem sa ako sedliak, predsa s popcornom), takže z ukážok veľa nemám a ostáva mi len veriť, že som o veľa neprišiel. Ukážky sa končia, začína sa Špina. Počas úvodnej scény (je cca 7-8 minút po oficiálnom začiatku predstavenia) pozornosť divákov upúta prichádzajúce trio –násťročných tínedžerov – jeden chlapec a dve rozchichotané devy. Je to film o ich rovesníkoch, azda ich zaujme, pomyslím si. Pretlačia sa až do „môjho“ radu, sadajú si vľavo odo mňa. Ešte chvíľu hlasno debatujú vysvetľujúc si slovníkom opitého námorníka (áno, používajú ho aj „dámy“) „zážitky“ z cesty do kina. Až hlasné pssssssst! z hľadiska ich zastaví. Na chvíľu! Začína sa medzi nimi totiž boj o plechovky s nápojmi a o jediné vedro s puk... s popcornom. Skončí sa to tým, že sa im vedro vysype. Nasleduje ťažko potláčaný výbuch smiechu. Že sa na plátne rozbieha tragický osud Leny – hlavnej hrdinky filmu, to ich netrápi. Tí napravo odo mňa práve dokonzumovali (všímate si ten eufemizmus?) to „čosi“ s kečupom. Ešte si labužnícky oblizujú prsty pri scéne, pri ktorej sa (mne) dvíha žalúdok (Lena je práve znásilňovaná). Chlapec z tria naľavo čosi „šepká“ svojim spoločníčkam, tie sa do vzlykov už medzitým znásilnenej Leny chichocú, akoby ich niekto šteklil. Veru márne sa snažím nevšímať si, nepočuť, nevnímať. Nedá sa! Salvy smiechu zľava (oni sa predsa prišli do kina zabávať), sprava, spredu i zozadu prichádzajú aj pri scénach z psychiatrickej liečebne, kam sa Lena dostala po pokuse o samovraždu. Asi preto, že jazyk, ktorým hovoria postavy, je absolútnou kópiou jazyka, ktorým dnešní –násťroční bežne medzi sebou komunikujú. Jazyk plný vulgarizmov najhrubšieho zrna. Autentický. Bez prikrášľovania, bez zjemňovania, bez cenzúry. Tínedžerské trio mu zrejme dokonale rozumie, takmer v kuse sa rehní, obsah príbehu mu však zjavne uniká. Popcorn (teda zvyšky, ktoré sa im nepodarilo rozsypať) už zožrali, na rad sa dostávajú plechovky s nápojmi. So sykotom ich otvárajú, logajú ich obsah. Hlasné gŕŕŕŕg! evidentne od „gentlemana“ z tínedžerskej trojice prichádza do ticha vypätej scény. „Dámy“ v jeho sprievode majú ďalší dôvod na úprimný rehot. Nie, nie, nie, to ešte nie je koniec! Pätica predo mnou má v zásobárni niečo (asi cukríky?) zabalené v neskutočne šuchotavom papieri. Ponúkajú jeden druhého. Kým jeden to „niečo“ vyloví z vrecúška (pre tých, ktorí nevedia po slovensky – zo sáčku), prepočujem tri vety z dialógu na plátne. A je ich vedľa seba päť! Päťkrát tri vety – strácam sa v deji. Prichádza evidentne záverečná scéna filmu. Nesmierne lyrická, dojímavá. Má byť tou povestnou katarziou. Polovica divákov však už stojí. Začínajú sa preteky, kto prvý vybehne zo sály. Tí najšikovnejší už ani nevidia začiatok záverečných titulkov.

A ja sedím a žasnem... Kam sme sa to dostali? Znásilnenie sedemnásťročnej študentky – salva smiechu. Pokus o samovraždu – salva smiechu. Postavy rozprávajúce sa autentickým jazykom dnešnej mládeže – salva smiechu... Citová nezrelosť (?), vyprahnutosť (?), tuposť!

Moja mamka ma učila, že po smiechu prichádza...

Mne je do plaču už teraz...

Zdeno Suchý