Oveľa spravodlivejšie by bolo slovné hodnotenie

     Chaos. Stres. Nevyspatosť.

     Presne tieto tri slová mi stačia na vyjadrenie mojich pocitov ohľadom uzatvárania známok za prvý polrok tohto školsko-neškolského roka. A verím a viem, že nie som jediná.

     Mesiace december a január sa ako pokojné v školskom svete nedajú nazvať v žiadnom školskom roku. A predsa bol tento polrok iný než všetky ostatné, ktoré sme doteraz absolvovali v školských laviciach.

     Boli sme doma. Dopisovali sme písomky, naháňali známky a veľa sa učili z pohodlia domova.

     Ale naozaj to bolo tak? Učili sme sa AŽ (!) tak veľa? Bolo to také ako v prezenčnom vyučovaní?

     Písomiek teda rozhodne bolo veľa, ale o tom, žeby sme sa učili celé noci a ráno bez kávy ani nevstali, o tom mi je len ťažko uvažovať ako o pravde. Všetci vieme, ako to chodilo. Neklamme si!

      Aj keby som veľmi chcela, nedokážem o tomto polročnom vysvedčení premýšľať ako o hodnovernom a reálne odrážajúcom úroveň našich skutočných vedomostí.

     Prečo?

     Lebo nepodvádzať, neodpisovať, nepoužívať internet, kamaráta na telefón... pri písomkách a testoch, to chce veľmi silnú dávku „odvahy“. A určite by som mohla ďalšie „pokušenia“ menovať pokojne aj do rána.

     Pointou je, že nikto z nás nie je vždy schopný odolať nástrahám. No a uľahčiť si prácu? Je to, povedzme si úprimne, vždy príjemnejšie, ako ju poctivo a stopercentne urobiť. A nehovorím len o študentoch. Všetci vrátane učiteľov sme si tento polrok takpovediac svoju prácu urobili len sčasti. Chcene či nechcene. Toľko, koľko nám podmienky dovolili...

     Akú mieru objektivity majú teda naše polročné vysvedčenia? Už sa aj mne dostalo do uší, o čom sa verejne pošuškáva – je to nepravdivý obraz o našich (ne)vedomostiach. Aj podľa mňa by bolo oveľa spravodlivejšie slovné hodnotenie – napríklad len obyčajné: „môže pokračovať v štúdiu“. No a na konci školského roka trebárs hodnotiť namiesto výsledkov od februára do júna naozaj celý školský rok vrátane tohto dištančného prvého „polčasu“. 

     A aké z toho plynie ponaučenie?

     Podvody nie sú správne, o tom potom. Ale čo sa stalo, už sa neodstane. A za svoje činy budeme raz niesť následky všetci. Jedného dňa nás to všetkých určite dostihne. Už teraz sa toho tak trochu bojím. Netreba však stratiť hlavu a pustiť do gatí. Ešte stále nie je neskoro urobiť zmenu. Začať musíme každý od seba. Nájsť motiváciu, prečo som práve na tomto mieste a kam to vlastne chcem dotiahnuť. Podvodmi sa len sami stiahneme pod vodu, z ktorej vynoriť sa bude oveľa ťažšie ako podvádzať. No a verme, že sa čo najskôr vrátime tam, kam patríme – do školských lavíc. A tam sa to vráti do starých (správnych) koľají...

 Viktória Kostolníková (III. B)

 

Prečo by malo byť iba slovné hodnotenie?

     Po uplynulé roky sme práve dni na prelome januára a februára takmer všetci čelili odvšadiaľ sa valiacej sérii otázok:

     „No čo? Aké bolo vysvečko?“

     Všetci to poznáme!

     „Ále..., dobré. Celkom v pohode.“

     Najčastejšie odpovede, ktorými sa najjednoduchšie vyhneš priamej odpovedi. Neklamme si, že sme ich nikdy nepoužili…

     Tento rok je to však iné. Ak by som mala dostať čo i len jedno euro za každého človeka, ktorý mi povedal, že tento školský polrok sa nedá považovať za skutočný školský polrok, asi by som bola milionárkou. A teraz by som tu asi nesedela a nepísala tieto riadky.

     Ale ja sa pýtam, PREČO? Prečo by posledných päť mesiacov nemalo byť riadne ohodnotených? Prečo by naša niekoľkomesačná práca mala byť ohodnotená iba nejakým slovným hodnotením učiteľa? My sme si predsa sami a dobrovoľne nevybrali alternatívu nechodiť do školy za cenu sedenia niekoľko hodín denne doma pred obrazovkou? 

     Každý z nás sa často musel trápiť s (možno?) nezmyselnými úlohami, písomkami, ktoré sa nedali stíhať ani prečítať, nieto ešte odpísať. A často sme bojovali nielen s úlohami, ale aj s technickými problémami a slovami neveriacich učiteľov pri čo i len spomenutí nefungujúcich mikrofónov či kamier.

     Mnohí si taktiež spomíname na hodiny presedené pri učebniciach počas celého polroka. Počas pravidelnej prokrastinácie sme si, samozrejme, pozerali fotky našich kamarátov, ktorí si užívajú večery a trochu (občas aj trochu viac) sme im závideli.

     A tieto naše snahy o naučenie sa niečoho nového majú byť ohodnotené slovným hodnotením?

     „Pracoval(a) uspokojivo.“

     Čo to znamená? Čo mám zlepšiť? Čo ste tým mysleli? Takéto subjektívne hodnotenie učiteľa mi nikdy nedá objektívnu spätnú väzbu.

     Na väčšine predmetov sme preberali učivo podľa toho istého plánu, ako by sme ho prebrali v škole. Nebojím sa povedať, že tomu učivu (ne)rozumie rovnaké percento žiakov ako aj počas prezenčnej výučby. Znovu sa preto pýtam – prečo by malo byť iba slovné hodnotenie?

     A ešte k tomu známkovanie žiakov je spôsob hodnotenia, ktorý tu už je niekoľko desiatok rokov a stále funguje. Prečo meniť niečo, čomu každý rozumie a na čo je každý zvyknutý?

     Pre väčšinu dospelých je táto naša dištančná výuka nejakými prázdninami. Ničnerobením! Toto je často ich odôvodnením (ne)hodnotenia polroku.

     Nedávno som kdesi započula jednu zaujímavú metaforu: „V mori je veľa rýb. Mnohé sa nechávajú unášať prúdom. No stále sú tam aj tie, ktoré plávajú proti nemu.“

     Áno, dá sa to jednoducho vysvetliť, ak pod vodným prúdom budeme chápať lenivosť, a neochotu.

     Moja učiteľka na základnej škole zvykla pred koncom každej hodiny hovoriť: „Ak si čo i len jeden z vás zapamätal čo i len jedno cudzie slovo, táto hodina nebola zbytočná.“

     Ak teda čo i len jeden žiak plával proti prúdu a naučil sa z každého predmetu poctivo aspoň jednu vec, ani tento polrok nebol zbytočný. Niekedy sú tie malé veci najdôležitejšie!

     Preto si pevne stojím za svojím názorom, že tento polrok bol takisto plnohodnotný ako všetky minulé. Pre tých pár rýb, ktoré sa usilovne snažia. A aj napriek rôznym krivdám robia to, čo ostatné ryby bagatelizujú, ponižujú a často nechápu. Práve kvôli nim...

                                 Anna Mária Pavolková (II. C)