1. Dalo, ale náš život by nebol taký príjemný a pekný.

2. Nepotrebujeme, ale s ním je život oveľa príjemnejší a krajší.

3. Nato, aby bol náš život čo najpríjemnejší a najkrajší.

 

     Schopnosťou prijímať a tvoriť umenie sa ľudia odlišujú od všetkých ostatných živočíchov na Zemi. Niekto kreslí, maľuje, iný spieva či hrá na hudobný nástroj, ďalší píše... V našom dnešnom čítaní v rámci umeleckého týždňa sa dozviete, ako sa k umeniu dostala Laura Gerényiová (I.B). Príjemné čítanie!

 

 

Starý otec

     Sedela som na okraji postele v útulnej izbe, v byte mojich starých rodičov. Z rádia znela Pucciniho Madame Butterfly a príjemný hlas zapĺňal izbu, dral sa von pootvoreným oknom. Orchester a jeho hudba plávali izbou s nadpozemským pôvabom. Ako keby sa napájali na vyššie vesmírne frekvencie. Spájalo a zároveň trhalo sa vo mne niečo, čomu som doteraz nerozumela. Až neskôr som pochopila, prečo sa to stalo. To cítenie pre umenie sa mi dostávalo hlbšie do duše. Kde inde by sa to mohlo udiať, ak nie v maličkom bytíku plnom obrazov, pri vôni olejových farieb a ľanového oleja, s knihou na kolenách a s ušami plnými opery. 

     „Väčšinou vysielajú z Paríža alebo Milána. Je to krásne,” rozpráva mi starý otec pomedzi zmes krásnych hlasov.

     Prekvapilo ma to, no jeho slová plne splývajú s hudbou. Nepôsobia rušivo. Po chvíľke mlčania začne rozprávať opäť. 

     „Chcel by som ešte raz ísť na taký koncert. Raz som bol na Figarovej svadbe v Prahe a bolo to niečo nádherné. Toto je oproti tomu slabý odvar. Ale keďže som na tom ako som...“ veľavýznamne si potľapká po paličke a starých, krehkých nohách, „...tak si tú krásu vychutnávam aspoň takto.”

     Husle ťahali krásne vláčne tóny, ktoré zneli ako uspávanka. Zatvorila som oči a nechávala som tú krásu plávať cezo mňa, ako sa jej chcelo. 

     Spoza dvier som začula jemné šuchotanie. Vedela som, že sa blíži stará mama. Vďaka tomu jemnému zvuku som cítila kontrastnú energiu, čo sa chystala vstúpiť do priestoru naplneného takmer vesmírnym pokojom. 

     Stará mama otvorila dvere a energicky spustila rozpravu o ďalšom z mnohých „neriešiteľných” problémov: „Tak toto nie je možné. Teraz mi Alenka volala, že dnes v noci k nám príde Ivanka a Domino. Ale ja nemám nič prichystané. Ani periny nemám opraté, miesto pripravené a ani povysávané nie je! Čo sa smeješ, ty starigáň? To je naozajstný problém!”  zamračí sa stará mama na starého otca. Ten sa len usmeje popod fúzy. 

     „Veď len počkáme, kým prídu a ustelú si sami, však, Laura?” povie starý otec.

     „To si celý ty, Ali. Nerozhádže a nezaujíma ťa nič okrem farieb, plátna alebo opery. A ešte to aj dieťa učíš,” naoko sa rozčuľuje stará mama, ale vidno, že už jej cuká kútikmi úst. 

     „Drahá, ešte si predsa zabudla na víno,” so širokým úsmevom dodá starý otec. 

     „Ty bosorák, poď mi aspoň pomôcť s riadmi,” odpovie stará mama a zasmeje sa. 

     Pridá sa starý otec a aj ja. Náš spoločný smiech sa rozlieha po celom byte. Starý otec sa dvíha zo stoličky a mieri do kuchyne. Stará mama mu dáva jemnú výchovnú po hlave. Viem, že sa nikdy na starého otca naozaj nehnevala. A ak aj áno, dokázal ju nakoniec rozosmiať a opäť boli obaja spokojní a šťastní. Mali krásny vzťah. Aj ja o takom snívam... 

     V izbičke som osamela. Rozvalila som sa na posteľ a prezerala si pozorne každý obraz v minigalérii starého otca. Starý otec mal neskutočne veľa obrazov rozvešaných po celom byte, ale v jeho miestnosti ich bolo najviac. No jeden som obdivovala dlhšie než ostatné. Bol na ňom vodný mlyn niekde uprostred lesa. Začínalo sa babie leto a listy sfarbené do zlata padali do jazera. Doslova som počula, ako klapocú lopatky na mlyne, voda sa prelieva a mlynárove deti pri naháňačke a skrývačke kričia. Za oknom prichádzal letný večer, ale pri pohľade na obraz som sa ocitla v októbrovom popoludní. Pekný výlet z reality, to treba uznať. 

     Keď som sa opäť vrátila do spoločnosti opernej speváčky z rádia, ktorá spievala také vysoké tóny, že som sa zamyslela, ako vôbec môže takto spievať, uvedomila som si, aké mám šťastie. Aké mám šťastie, že moji starí rodičia sú takí naklonení umeniu. Aké mám šťastie, že ma takto vychovávajú.

     Z môjho hlbokého zamyslenia ma prebral babkin hlas: 

     „Laurika, je už veľa hodín. Mala by si ísť spať.” 

     Moje rozhorčenie, ktoré sa mi zrejme zračilo v tvári, ju rozosmialo. 

     „Babi, ja chcem počkať na Ivku a Domina...” 

     Nepomohol ani môj najnahnevanejší pohľad. Vypla som rádio, z ktorého ešte stále znela Madame Butterfly. 

     V posteli zaspávajúc pri babkinom speve som si zrazu uvedomila, že umenie je to, čo bude mať v mojom živote vždy popredné miesto. Aj keď sa potom občas z prvého miesta presunulo na druhé – tretie, nikdy nekleslo nižšie. Umenie je moja spriaznená duša, moje druhé (či to pravé?) ja. Je to niečo, čo ma sceľuje, trhá a lieči zároveň. 

     Vďaka ti za to, starý otec.