Na tabuli svieti veľký názov UNICEF. Hmm… Niekde som to už čítala, len si neviem spomenúť kde. Tuším, že to bol nejaký plagát alebo také niečo. Pani učiteľka z našich prekvapených tvárí rýchlo vycítila, že potrebujeme vysvetlenie a povedala nám všetko, čo sme chceli vedieť. Napríklad to, že sme len prednedávnom získali titul Škola priateľská k deťom.

     Po kratšom úvode nám pani učiteľka začína rozdávať papiere. PÍSOMKA! Dokelu, čo teraz!? Našťastie, na upokojenie si stačilo len prečítať nadpis. Kameň, ktorý nám padol zo srdca, bolo určite počuť až do vedľajšej učebne. Potešili sme sa, keď sme videli, že ideme robiť nejakú skupinovú aktivitu. Veď robiť niečo s kamarátmi je vždy zábava.

     Voda pre ľudí… Z nadpisu sa síce nedozvedáme veľa, ale zadanie nám všetko spresňuje. Pomaly riešime túto úlohu a dostávame sa k otázke, nad ktorou sme sa doteraz až tak nezamýšľali.

     Ako môžem niekomu pomôcť, keď nemám dosť prostriedkov? Ba čo viac! Ako vybrať toho, kto potrebuje najväčšiu pomoc? Čo musíme zvážiť, aby sme vybrali správne? A vôbec, je tu nejaká správna odpoveď?

     Našťastie UNICEF má odpoveď. Marginalizované skupiny ľudí. Párkrát si lomíme jazyk pri pokusoch o vyslovenie tohto slova, no po chvíli to ide samo. Dozvedáme sa, že rozdeľovanie „milodarov“ má svoj presný, trošičku zložitý postup.

     Inokedy očakávané a milované cŕŕŕŕŕn! školského zvončeka zaznieva teraz akosi skoro. To je už naozaj koniec? Veď sme mali ešte toho toľko na opýtanie...

     Rýchlo sa balíme a ponáhľame na ďalšiu hodinu. Našťastie, myšlienka pomoci ľuďom v núdzi sa z nás nevytráca tak rýchlo ako my z triedy. Sme naozaj Škola priateľská k deťom.

                                                           Anna Mária Pavolková (II. C)