Skolióza. Diagnóza, o ktorej ste už určite aspoň počuli. A nehovorte, že ste ešte nestretli nikoho, kto ňou trpí. Wikipédia definuje skoliózu ako vychýlenie chrbtice do strán. Postihuje približne tri percentá populácie. Pacienti absolvujú pravidelné návštevy fyzioterapeutov, ortopédov, liečebných zariadení alebo korzetárov. Sami možno ani len netušíte, že takýchto ľudí môžete stretnúť aj na chodbách nášho starého gympla. A viete, ako to viem? Pretože ja sama som jedným z nich.

     Rok 2009. Malé šesťročné JA sa hrá v záhradnom pieskovisku. Na hlave kvietkovaný klobúčik nádherne zladený s ružovými šatôčkami a celkom bosé nohy. Zrazu som ucítila ruku prechádzajúcu po mojom chrbte. Moja milovaná teta tušila, že niečo nie je s kostolným poriadkom. Keďže mám to šťastie mať v rodine lekárov, už o pár dní som sa ocitla na nevinne vyzerajúcom röntgene. Slovám môjho lekára som vôbec nerozumela: „Idiopatická skolióza...“

     A tým sa to všetko začalo. Pravidelné návštevy fyzioterapeutov. Domáce cvičenie, na ktoré nikdy nevyšiel čas. Liečenia, ktoré mali väčšinou úplne opačný efekt. Dookola nové korzety od bradatého ortopéda. A samozrejme to najdôležitejšie – plávanie. Začala som s ním rekreačne a na niekoľko rokov sa stihlo stať sčasti zmyslom môjho života.

     Možno tak trochu naivne som dúfala, že sa na mňa usmeje šťastie. Každý rok sa však stupeň mojej skoliózy zhoršoval. Moje okolie začalo brať moje zdravie vážnejšie, zatiaľ čo ja som si to trápenie nechcela pripustiť. Nikdy nezabudnem na jeden z najťažších momentov môjho doterajšieho života, keď som plná beznádeje sedela u svojho ortopéda a počúvala so slzami v očiach všetko, o čom píšu milióny stránok teórie. Ja som to však prežívala v praxi.

     V najbližších dvoch rokoch som sa musela vzdať dvoch vecí, ktoré mi dávali aspoň malú, ale v skutočnosti nereálnu štipku nádeje. Mojej fyzioterapeutky a plávania. Ja som však musela ostať silná, pretože moje najbližšie okolie už vedelo, čo bude nasledovať...

     Ľahko zapamätateľný dátum – 10. 10. 2017. Pre väčšinu sveta obyčajný utorok. Ja som sa zobudila v nemocnici na bratislavských Kramároch. S dvadsiatimi dvoma titánovými skrutkami a dvoma dlhými tyčami v chrbte. Stukala som v bolestiach, všade okolo mňa hadičky, pískajúce prístroje a moja cesta zotavenia v nedohľadne. Ja som však vnímala jedno jediné – svoju mamu. V nasledujúcich dňoch bola ona ten môj jediný pravý liek. Týždeň kvôli mne nespala! Celé dni presedela pri mne na čomsi, čo sa ani nedalo nazvať stoličkou. Celý čas ma držala za ruku. A ani raz neodišla. Každý deň nás prišla pozrieť moja sesternica. Cestou z práce nám nosila Mc´Donalds. Jej smiech mi vždy rozžiaril deň. Viete si predstaviť, ako sa štrnásťročné dievča učí zase chodiť? Áno, ja som sa čoskoro začala zotavovať.

     Už je to viac ako tri roky, čo chodím po tomto svete ako hrdý nositeľ príbehu na svojom chrbte. Mám za sebou toľko zážitkov odvíjajúcich sa od mojej jazvy, že raz možno o tom napíšem knihu. Riadky, ktoré práve čítate, sú totiž len útržkom toho, čo v sebe skrývam. Bolo pre mňa veľmi náročné prehovoriť. Horšie by však bolo, keby som mlčala. Som si totiž istá, že okolo nás chodia ľudia, ktorí prežívajú alebo prežili to isté. A ja som im len chcela ukázať, že v tom nie sú sami. Že aj keď majú pocit, že vyčnievajú z davu a cítia sa byť iní, majú byť na čo a na koho hrdí. Že tento svet ich prijíma presne takých, akí sú. Pretože práve naše jazvy ukazujú svetu, že nás sa tak ľahko nezbaví.

     Jún sme si vybrali ako mesiac, keď šírime povedomie o tom, že byť fyzicky krivý ešte neznamená byť mimo. Nemusíme sa cítiť ani menejcenní, ani odstrčení. Na rozdiel od tých s krivým svedomím či charakterom sme súčasťou normálneho sveta.

                                                         Ráchel Svistáková (III. C)