Šieste miesto v Lillehammeri – tretí najlepší výsledok výpravy SR (18. marec 2016)

Matej Zmij. Chlapec, ktorý zaujme hneď na prvý pohľad. Upúta úprimným a milým vzhľadom, atletickou postavou  a navyše je veľmi priateľský. Toto však bol iba jeden z dôvodov, pre ktorý sme sa rozhodli porozprávať sa s ním, aby ste ho spoznali aj vy. Tá hlavná príčina bola v niečom úplne inom...

Skús sa nám na úvod predstaviť, povedať o sebe pár slov. 
     „Som žiakom prvého ročníka našej školy, chodím do športovej triedy. Bývam v obci Helcmanovce, ktorá sa nachádza v okrese Gelnica v Košickom samosprávnom kraji. Mojím životom je sánkovanie. Sánkovanie v Helcmanovciach má vyše 50-ročnú tradíciu.“

A darí sa ti v ňom. Vo februári si sa zúčastnil na II. zimných olympijských hrách mládeže v nórskom Lillehammeri. Aký to tam malo priebeh?
       „Celá slovenská výprava mala spolu 55 členov. Najpočetnejšia bola skupina hokejistiek. V rámci ľadového hokeja sa predstavil jeden chlapec a jedno dievča aj v súťažiach zručností. Mali sme zastúpenie v sánkovaní, biatlone, v bežeckom a zjazdovom lyžovaní a výpravu doplnili jeden bobista a jedna krasokorčuliarka. Slovenská výprava bola početnejšia než na posledných ZOHM v Innsbrucku 2012 (vtedy štartovalo 30 Slovákov – pozn.).
 

A pochváľ sa výsledkami?
     „Po príchode do mesta sme prvých šesť dní trénovali na olympijských dráhach. V siedmy deň nás čakali preteky na dvojsedadlových saniach, kde sme s Tomášom Vaverčákom skončili na šiestom mieste (tretí najlepší výsledok slovenskej výpravy! – pozn.). Prvú priečku obsadila talianska dvojka. My sme boli pozadu o necelé tri sekundy.
     Poslednú súťaž sme absolvovali v ôsmy deň. Na programe bola štafeta družstiev. Po úvodnej jazde bolo naše družstvo na desiatom mieste, ale nakoniec sa posunulo na konečnú ôsmu priečku.
     Naozaj sme si to tvrdo odmakali a domov sme sa vrátili plní pozitívnej energie.“

Jazdíš teda na dvojsedadlových saniach. Bolo to tak vždy?
     „Nie. Najskôr som jazdil sólo. Vo dvojici som začal jazdiť len pred dvomi rokmi  a hneď prvé preteky, ktoré sme s Tomášom Vaverčákom absolvovali, dopadli dobre. Skončili sme štvrtí, a tak sa tréner rozhodol, že nás dá dokopy ako dvojku.“
 

Predstav nám svojho spolujazdca.
     „Tomáš je môj rovesník, býva v Podlese. Poznáme sa už od mala a na pretekoch sme sa viac spriatelili.“

Kde sedíš na saniach?
     „Sedím, respektíve ležím vzadu.“

Prečo?
    „Som z nás dvoch ten nižší.“

Nechcel by si si pozície vymeniť?
     „Nie, nechcel by som svoje postavenie meniť. Sme obaja už navyknutí a máme rozdelené svoje úlohy. Sme spolu zohratá dvojka. Meniť pozície v sánkovaní by bolo, ako keby sa v hokeji brankár vymenil s útočníkom.“

Poďme k tvojim sánkarským začiatkom. Akým spôsobom a kedy si sa dostal k sánkovaniu? Prečo práve sánkovanie, prečo nie iný šport?
      „Sánkoval som sa odjakživa (smiech)... K pretekárskemu sánkovaniu som sa dostal, keď som mal sedem rokov a bol som druhákom na základnej škole v mojej dedine. Ak dobre počítam, bude to už 10 rokov. Začalo sa to spontánne na krúžku sánkovania. Vtedy to bol len mojím hobby. Sánkovali moji kamaráti, spolužiaci, môžem povedať, že ma k tomu priviedli oni.“

Pamätáš sa na svoje prvé preteky?
     „Samozrejme. V Starom Smokovci som skončil tretí. Bol som veľmi milo prekvapený svojím umiestnením.“

Sánkovať sa chodí asi každý, je to obľúbená detská zábavka. Pre teba je to však naozajstný šport. Dostať sa na elitnú úroveň určite vyžaduje viac úsilia, ako si mnohí uvedomujú. Priblíž nám svoju prípravu. Ako často a kde trénuješ? Ako je to v lete?
    „Tréningov je naozaj dosť. Zdokonaľujem sa dvakrát denne päťkrát týždenne. To, koľko trénujem, záleží hlavne od toho, aké preteky ma čakajú. U nás na Slovensku nemáme podmienky na vrcholovú prípravu, často trénujem v Rakúsku. V lete absolvujem takzvané suché tréningy, veľa posilňujem, behám. V letnom období trénujem prevažne v Čechách a Bosne a Hercegovine.“

Na Slovensku teda vôbec nič?
     „Jedinou domácou možnosťou na nácvik jázd sú štarty na umelo chladenom štartovacom trenažéri vo Vysokých Tatrách. Na Slovensku nemáme to šťastie, aby nám tu napadlo toľko snehu ako napríklad v Škandinávii. Podmienky u nás sú neporovnateľné s inými, najmä severskými krajinami. Na Slovensku sánkarstvo nie je na takej vysokej úrovni ako vo svete. Určite ani popularita nášho športu medzi fanúšikmi u nás príliš vysoko nie je.“

Čo obsahuje tvoje sánkarské vybavenie? Koľko ťa stojí takýto výstroj?
     „Sú to v prvom rade sánky, bez ktorých by som sa nepohol. Ich cena je rôzna - od 1000 až po 30 000 eur, čo veru nie je lacný špás. Ďalej je to oblečenie. To je okrem iného aj dôležitý prvok prevencie. Niekoľko vrstiev odevu, ktorý prepúšťa odparujúci sa pot, bráni vniknutiu vlhkosti, chráni pred vetrom a udržiava telesné teplo. Ochranná prilba je podmienkou, takisto aj špeciálne rukavice a topánky. Pravidelné kontroly výstroja, nastavenia bezpečnostných viazaní a údržba mechanických prvkov by mali byť samozrejmosťou. Vybavenie mi vydrží pár sezón.“

Mávaš pred pretekmi strach?
     „Nenazval by som to strachom. Určite mám stres a cítim sa psychicky napätý. Ako pred každou skúškou, to nepopieram.“

Keď už sme pri tom strachu, nebojíš sa ani rýchlosti?
     „Dbám na bezpečnosť, ale rád si užívam trochu adrenalínu. Priemerná rýchlosť, ktorú pri sánkovaní na dvojsedadlových saniach dosahujeme, je okolo 105 km/h, najvyššiu nameranú máme 124,6 km/h.“

A čo zranenia?
     „Nebol by to šport, ak by nedochádzalo aj k úrazom. Po každom páde musíme vstať a ísť ďalej. My sme našťastie nič vážne neutrpeli. Bolo tu len pár drobných nepríjemností ako napríklad oškretá tvár...“

Vďaka sánkovaniu sa veľa nacestuješ. Máš spočítané, na koľkých miestach si už bol?
     „Nie. To by som sa príliš narátal (smiech)...“

Ako cestovanie a tréningy spájaš so školou?
      „Počas sezóny naozaj nemám veľa voľného času. Naplno sa venujem tomu, čo ma baví, v škole mám individuálny študijný plán. Prvý polrok preto končím až v týchto dňoch. Pre čo najlepšie výsledky v škole však robím všetko, čo sa v rámci možností dá. Vyznamenaný síce nebudem, ale ´pévédéčko´ (prospel veľmi dobre – pozn.) mi, dúfam, neujde.“

Prečo si sa rozhodol študovať práve na našom gympli? Poskytuje ti škola dobré podmienky na rozvoj svojich aktivít?
     „V prvom rade ma zaujala možnosť študovať v športovej triede, pretože šport je to, čo ma najviac baví. Ďalej mi vyhovuje vzdialenosť školy ku Starému Smokovcu a Vysokým Tatrám, pretože tam chodím na tréningy. Mám tu vytvorené dobré podmienky na napredovanie a rast vo svojej športovej kariére.“

Aká je tvoja práca snov a kde sa vidíš o pár rokov? Vieš už, čo by si chcel robiť či študovať po maturite? 
     „Určite si neviem predstaviť svoj život bez športu. Najradšej by som zlepšoval svoje zručnosti a študoval na vysokej škole. Zatiaľ nemám jasné ciele ani prácu svojich snov.“

Závidíš spolužiakom množstvo voľného času, ktorý majú? Alebo ti skôr oni závidia úspechy, ktoré máš? (samozrejme závidieť v dobrom zmysle slova)
     „Ani veľmi nezávidím, lebo priveľa voľného času tiež škodí. A to, či mi závidia oni, neviem. To sa treba opýtať ich."

Myslíš si, že ti šport prospieva fyzicky i po duševnej stránke? 
     „Som v pohode po každej stránke. Žiadne vypätie, fyzicky sa zdokonaľujem a celkovo sa cítim vyrovnaný."

Aj keď dopredu poznám odpoveď, opýtam sa ťa: chcel by si štartovať aj na „dospeláckej“ olympiáde? Najbližšia zimný sviatok bude v roku 2018 v kórejskom Pjongčangu, ty budeš mať vtedy 18 rokov. Trúfaš si zabojovať o účasť už na nej? Ak áno, čo preto musíš urobiť?
     „Jasné! Kto by nechcel (smiech)? Budem sa snažiť zlepšiť techniku jazdy a taktiež kondíciu."

A čo nejaká motivácia a idol? Máš nejaký vzor, ktorému by si sa chcel priblížiť?
     „Inšpiruje ma rakúska súrodenecká dvojica Andreas a Wolfgang Lingerovci. Tí síce po olympiáde v ruskom Soči 2014 už so súťažným sánkovaním skončili, ale počas svojej kariéry patrili k absolútnej svetovej elite. Na olympiádach v Turíne 2006 a vo Vancouveri 2010 zvíťazili, v Soči skončili druhí. Okrem toho sú trojnásobnými majstrami sveta. Sú to sánkarské legendy. K tým sa tak niekedy priblížiť...“
 

               Zhovárala sa Debora Neubellerová (II.B)