Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb.

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele.

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty.

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie.

     Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a... ujde.

     Jakub sa rozhodne vrátiť sa domov. Pred chatou sa však práve grupuje skupina chystajúca sa na veľké nočné dobrodružstvo – prechod tmavým lesom k  jaskyni, kde počas SNP sídlili partizáni. Odvtedy tam vraj straší. Jakub nemá chuť ísť s partiou posilnenou  alkoholom. Ale keď ho Kristínka s veľa sľubujúcim pohľadom chytí za ruku a poprosí, aby išiel s nimi, zlomí sa.

     S partiou pripitých účastníkov párty (sám cíti, že aj jemu alkohol skôr ublížil, ako pomohol) sa prediera hustým tmavým lesom. Medzi účastníkmi dobrodružstva začína vzrastať napätie. Začínajú si uvedomovať, že to nebol práve najlepší nápad, ale vzdať sa v polovici by ostatní mohli chápať ako zbabelosť, slabosť, nedospelosť.

     Z tmy sa ozvú neznáme hlasy. Niekoľko hlasov. Všetkým je jasné, že zašli priďaleko. Na ústup však už nie je čas. Ani priestor. Keď zrazu v tme rozoznajú siluetu akéhosi netvora, od plaču a strachu trasúca sa Kristína hľadá oporu v Jakubovi. Ten ju schmatne za ruku a behom dolu prudkým svahom sa snaží zachrániť ju aj seba. Neudrží ju však a Kristína ostáva kdesi za ním. Jeho útek  sa končí pádom a nekontrolovateľným nárazom do stromu, po ktorom stráca vedomie....

Kapitola 10

     Som spotený. Skrčený. Stuhnutý. Chlad betónovej podlahy ma mrazí. Prečo som si neľahol na matrac? Z oči sa mi rinie vodopád. Moja Kristínka. Prečo sa to muselo stať? Mala len sedemnásť. Slnko už nikdy neožiari jej bledú hebkú pokožku. Vietor už nerozstrapatí jej nádherné hnedé vlasy. A vo vzduchu sa už ani jeden jediný raz neponesie jej očarujúci anjelský smiech. Keby som tak mohol vrátiť čas! Keby sa ma bola držala poriadne!

     Rozlepil som oči. Miestnosť osvetľovala iba stará slabučká žiarovka. Nič sa nezmenilo. Tak toto je môj osud? Mám zomrieť v tomto priestore zúfalstva s mučivými spomienkami? Pohľad mi padol na ťažké železné dvere. A hneď nato na niečo, čo tu doteraz nebolo. Na zemi pri dverách ležal papier. Zachvátilo ma vzrušenie. Schmatol som ho. Vtom mi napadlo, že niekto bol tu. Videl ma spať. Nezabil ma. Ako to? Trasúcimi rukami zvieram papier a pomaly začítam čítať:

 

Milý chlapče!

 

Nemám čas písať Ti všetky tie oficiálne drísty, čo by som mal. Náš medik v Tebe niečo objavil. Niečo z nás. Pokús sa to prebudiť. Pokús sa nezabiť sa. Mohol by si byť cenný. Máme pre Teba návrh. Necháme Ťa žiť aj keď si videl to, čo si vidieť nemal, ale musíš slúžiť pre Asin. Keď sa rozhodneš inak, tak... Mal by som napísať, že mi bude ľúto zabiť Ťa. Ale nenapíšem to, pretože nebude. Mám rád úprimnosť. Prídem za Tebou na kus reči. Zatiaľ o tom porozmýšľaj!

Askir mar, schift!“

     Oči sa mi zastavili na posledných slovách. Odmietali zaostriť. Triasol som sa ešte väčšmi. Uvedomoval som si, čo sa to tam píše. Ako vo sne som sa otočil. Nič som nedokázal vnímať normálne. Bol som trochu mimo.

     Čo mám s NIMI spoločné? Kto sú ONI? Čo je Asin?!

     Nemám s nimi nič spoločné. Nedokážem urobiť z ihličia vraždiacu zbraň! Nedokážem urobiť nič magické... Čo to vlastne ten chlapec urobil? Ako to mohol spraviť? Mágia. Prvé slovo, čo mi prišlo na um. Ale tá predsa existuje iba v rozprávkach, strelených amerických filmoch a v hlavách chorých spisovateľov. Nie! Mágia, kúzla a bohvieaké schopnosti nejestvujú! Aj to, čo sa deje v tejto betónovej kobke, musí mať nejaký logicky základ. Jednoducho musí!!! Nesmiem ich nechať natrepať mi do hlavy žvásty o mágii. A ten Asin je čo? Názov psychiatrickej liečebne, z ktorej ušli? Šialenci! Blázni! A oni rozhodujú o mojom živote?! Tí istí ľudia, čo zabili bohvieakým spôsobom mojich priateľov?! Čo urobili s Kristínou?

     „Kristína! Kristínka! Kriiistííínkaaaa mojááááá...“ snažím sa prekričať bolesť, strach a bezmocnosť.

     Prechádzam sa hore-dole po miestnosti ako hladný lev. Chodím a čakám, čo príde. Možno smrť. Možno záchrana. Fotrovci už určite zalarmovali políciu. Chodím a počúvam. Nie som so sebou spokojný. Nechcem takto skončiť. Zachoval som sa ako zbabelec prvého stupňa. Nezachránil som ju. Nezachránil som nikoho. Iba som dúfal, že zachránim seba. Sebec!

     Zrazu začujem kroky. Pomalé. Osamelé. Opatrné. Srdce sa mi rozbúšilo. Teraz sa to skončí. Nenechá ma žiť. Nebudem ich podporovať!  Ale nenechám sa zabiť tak ľahko. Budem bojovať!

     Vylial som vodu z vedra do diery za plentou, postavil sa vedľa dverí a kto ich otvorí, ten schytá silný úder vedrom do hlavy. Geniálne!

      Avšak, patrilo by sa rozlúčiť. Veď človek nikdy nevie... Zbohom, svet! Budem na teba spomínať. Ako na hnusnú dieru!

POKRAČOVANIE UŽ ČOSKORO!