Čo už vieme?

     Hlavný hrdina stredoškolák Jakub (priamy rozprávač) sa ocitá v studenej betónovej kobke bez okien. Čas mu odpočítavajú iba čiarky, ktoré záhadným spôsobom pribúdajú v omietke steny. Podľa nich vie, že je tam zavretý už niekoľko dní. Jedinou potravou preňho sú kyslé jablká v obrovskom vaku visiacom zo stropu. Za kovovými zamknutými dverami neregistruje žiadny pohyb.

     Retrospektívne sa strihom dostávame o niekoľko dní späť. Jakub dospáva vo svojej izbe ďalšiu zo série nocí mimo domov. Rodičia to zatiaľ pomerne trpezlivo tolerujú. Mama sa ho pokúša prebrať, ale on odmieta vyliezť z teplej postele.

     Zrazu šok! Preboha! Veď dnes sa má prvýkrát stretnúť „na rande“ so svojou doteraz „iba“ platonickou láskou Kristínou. Vlastne Kristínkou. Len tak-tak, ale stíha to. A je to stretnutie ako z veľkej knihy o láske! Nechýba prvý bozk a... pozvanie na večernú párty.

     Chata, v ktorej sa párty koná, sa otriasa hlučnou hudbou. Alkohol tečie prúdom, Jakub príde do už poriadne rozšantenej spoločnosti. Kým sa prederie ku svojej Kristínke, musí vypiť pár pohárikov. Elektrizujúci dotyk jej dlane! Vedie ho kamsi na poschodie. Sú sami v izbe zaliatej mesačným svitom. Kristínka je evidentne citovo rozrušená. Jakub vidí, že mu chce niečo dôležité povedať. Sedia na posteli vedľa seba tak blízko, že sa takmer dotýkajú. Kristínka sa nadýchne, ale keď už-už má vysloviť to, čo cíti (Jakub je presvedčený, že k nemu), zasekne sa a... ujde.

     Jakub sa rozhodne vrátiť sa domov. Pred chatou sa však práve grupuje skupina chystajúca sa na veľké nočné dobrodružstvo – prechod tmavým lesom k  jaskyni, kde počas SNP sídlili partizáni. Odvtedy tam vraj straší. Jakub nemá chuť ísť s partiou posilnenou  alkoholom. Ale keď ho Kristínka s veľa sľubujúcim pohľadom chytí za ruku a poprosí, aby išiel s nimi, zlomí sa. S partiou pripitých účastníkov párty (sám cíti, že aj jemu alkohol skôr ublížil, ako pomohol) sa prediera hustým tmavým lesom. Medzi účastníkmi dobrodružstva začína vzrastať napätie. Začínajú si uvedomovať, že to nebol práve najlepší nápad, ale vzdať sa v polovici by ostatní mohli chápať ako zbabelosť, slabosť, nedospelosť.

     Z tmy sa ozvú neznáme hlasy. Niekoľko hlasov. Všetkým je jasné, že zašli priďaleko. Na ústup však už nie je čas. Ani priestor. Keď zrazu v tme rozoznajú siluetu akéhosi netvora, od plaču a strachu trasúca sa Kristína hľadá oporu v Jakubovi. Ten ju schmatne za ruku a behom dolu prudkým svahom sa snaží zachrániť ju aj seba. Neudrží ju však a Kristína ostáva kdesi za ním. Jeho útek  sa končí pádom a nekontrolovateľným nárazom do stromu, po ktorom stráca vedomie.

     Skokom sa dostávame o niekoľko dní ďalej. Jakub je v studenej kobke, v tej, v ktorej sa príbeh začínal. Leží na betónovej dlážke, vedľa seba nájde záhadný list vyzývajúci ho na spoluprácu. Spoza ťažkých kovových dverí počuje kroky. Rozhoduje sa rýchlo – ak ktokoľvek vkročí dnu, zaútočí naňho a pokúsi sa ujsť...

 

Kapitola 11

     Pripravený zaútočiť čakám až príliš dlho. Z priestoru za dverami sa ozýva ozvena krokov. Koľko ešte? Prečo mu to tak dlho trvá? Čo je to za čudné echo? Už mal byť dávno pri dverách.

     Cítim sa ako pred veľkým testom v škole. Stiahnutý žalúdok, triaška, sucho v ústach. Fantázia mi pracuje na plné obrátky. Predstavujem si, ako toho hnusáka trafím vedrom, ktoré pevne zvieram v ruke, rovno do tej chorej hrče, čo nosí na krku, a on spadne. Spadne a ja budem voľný! Pôjdem na políciu a zažalujem ich za únos, pozbavenie osobnej slobody a mnohonásobnú vraždu! Pekne dlho si posedí v chládku, hnusák jeden hnusný! Toto mu len tak neprejde. 

     Cvakla zámka. Vzápätí sa kľučka pohla. Pomaly, pomaličky klesala dole. Žalúdok sa mi ešte viac stiahol. Zvládnem to! Musím to zvládnuť! Buď zabijem (alebo radšej iba omráčim?) ja jeho, alebo on mňa. Ako také divé zvery. Ako je možné, že sa jediný mysliaci druh žijúci na Zemi dokáže znížiť k týmto primitívnym zákonom prírody?

     Kľučka nečakane a s veľkým rachotom poskočila naspäť na svoje pôvodné miesto.

     „Hej, ty tam! Čo robíš pri tých dverách?“ ozval sa nepríjemne chrapľavý hlas a vzápätí som počul aj ďalšie kroky. Nikto však neodpovedal.

     Niekto ďalší sa približuje ku mojej cele. Dvoch naraz nezvládnem!

     „Si hluchý?! Do dvesto dvadsať dvojky má povolený prístup iba master Vič!“ chrapčí približujúci sa hlas. Už musí byť celkom blízko.

     „Je zaneprázdnený. Poslal ma po toho tam,“ ozval sa iný hlas. Jemný. Kultivovaný.  

     Nie, to nemôže byť pravda! Ten hlas... Však ja ho predsa poznám! Ten hlas. Je to TEN hlas...! Nie! To je hlúposť! Nemôže to byť predsa... Pravdepodobne mám halucinácie. Najvyšší čas opustiť toto miesto.

     „Preukaz máš?“ zvrčal druhý hlas muža, ktorý už zrejme stál hneď za dverami.

     Predpokladám, že podal strážnikovi preukaz, lebo na dlhý čas zavládlo hrobové ticho.

     „Dobre, môžeš vojsť, mladý. Potom láskavo odkáž masterovi, že tu dole u nás nie je žiadny holubník! Nabudúce by som privítal, keby ma niekto dopredu informoval o prevádzaní väzňov.“

     Posol mastera Viča neodpovedal. Majiteľ nepríjemného hlasu pomaly odkráčal od mojich dverí.

     Mám len jednu šancu, jedného protivníka, jedno vedro pripravené nad hlavou. Musí to vyjsť!

    Kľučka znova padala dole, no tentoraz podstatne rýchlejšie. Ťažké dvere sa pozvoľna odlepili od zárubne.

     Dokážem to!

     Dvere sa so škripotom pomaličky otvárali. Do miestnosti vstúpil Vičov poskok...

POKRAČOVANIE UŽ ČOSKORO!