Pod vedením pána učiteľa Rastislava Šablu sme pred školou ešte pred západom slnka nastupovali do autobusu, ktorý nás mal dopraviť cez Bratislavu, Rakúsko a Nemecko až do Švajčiarska. V Bratislave sme do našej posádky pripojili sprievodcu vyzbrojeného vedomosťami o štátoch, ktoré sme sa rozhodli precestovať. Svoje vedomosti zo seba chrlil ako vzorní žiaci pri odpovedi.

     Cestovali sme celú noc, takže sme si mohli naplno vychutnať pohodlie autobusových sedačiek. Na druhý deň sme sa však plní života ocitli pred bránami Technoramy vo švajčiarskom Winterthure.

     Vy neviete, čo je Technorama? Nooo..., ako by som to vysvetlila...?

     Nie je to výstavisko. Nie je to múzeum. Nie je to vedecké pracovisko.

     Je to miesto, kde sa zrazu fyzika stáva obrovskou zábavou. Je to miesto, kde si aj tie najzložitejšie teoretické vedomosti zo školy môžeš zrazu vyskúšať v praxi. Je to miesto, kde pochopíš tie najkomplikovanejšie fyzikálne úkazy a javy, s ktorými sa vlastne dennodenne stretávaš. Všetko si môžeš chytiť, ohmatať, cítiť...

     No a my sme sa veľmi radi nechali uniesť do sveta fyziky. Od show s elektrickým prúdom až po očné klamy v zrkadlách. Pri jednom zo stanovíšť sme museli poriadne nastražiť uši, aby sme boli schopní počuť zvuky v rôznych frekvenciách. Času sme tu strávili viac ako dosť.

     Rýnske vodopády. Prechádzame od fyziky ku geografii. A obdivovaniu pozemskej nádhery. Tieto masívne výtvory prírody sme si mohli prezrieť úplne zblízka. S úžasom sme sledovali, ako sa stovky, možno tisícky kubických metrov vody rútia dole neuveriteľnou silou a rýchlosťou.

     Kým voda silu nestráca, my melieme z posledného. Najradšej by sme sa už videli v posteliach. Zaparkovanie autobusu pred hotelom bolo trošku náročnejšie, ako sme očakávali. Za kratučkú chvíľku sa z jednej aj druhej strany nášho busu vytvorili kolóny vozidiel, no domáci boli zhovievaví a potichu sa na nás vo svojich autách zabávali.

     Po menšom brainstrormingu a parkovacom maturovaní sme sa ocitli pred dverami hotela Formula 1, kde sme mali stráviť jednu noc. Hrnuli sme sa doň ako hladujúci študenti po zazvonení na obednú prestávku. Názvu hotela sme porozumeli, až keď sme sa celé poschodie stretli na chodbe čakajúc na bliknutie zeleného svetla na dverách od sprchy a WC. V porovnaní s predchádzajúcou nocou a pokusom o spánok v autobuse to však bol prenesmierny luxus.

     Po raňajkách sme vyrazili do hlavného mesta Švajčiarska, Bernu. Hravo sme zvládli krátku prechádzku, ktorá nás zaviedla do Einsteinovho múzea. Tu nám sám veľký Albert Einstein vyrozprával svoj životný príbeh. Počúvajúc jeho pútavý príbeh sme chvíľami zabúdali zavrieť ústa.

Ukázal nám, ako vyrastal, študoval, predstavil nám svoju prvú lásku... S koncom jeho života sa skončila aj naša exkurzia v múzeu. Kúpili sme si posledné magnetky a boli sme pripravení na cestu.

     Prešli sme sa do centra mesta, kde sme mali prestávku na obed. Miestne ceny, žiaľ, veľmi rýchlo rozhodli o našom apetíte. Svetielko nádeje však blikalo. Čakala nás totiž návšteva čokoládovne. Nesklamala. Ochutnávka rôznych druhov čokolád zalepila dieru v našich prázdnych žalúdkoch.

     Po sladkom by sa ale patrilo aj niečo slané, však? A tak sme nasledovali naše túžby až do miestnej syrárne. Popri ochutnávaní sme sa dozvedeli čo-to o histórii, výrobe a konečnej chuti produktov.

     Ešte krátka prechádzka, vychutnanie si úžasného západu slnka a... posteľ. 

     Ďalší deň patril Ženeve. Po hodine cesty sme si čas odkontrolovali na kvetinových hodinách, ktoré sa stali našou prvou zastávkou. Druhou zastávkou sa stalo hlavné námestie Ženevy. Ohúrilo nás svojou krásou a jedinečnosťou. Prechádzku sme ukončili pohľadom na gejzír uprostred jazera, ktorého mohutnosť možno vraj vidieť aj z lietadla.

     Nasledujúci rozchod sa zmenil na zúfale pátranie po McDonalde. Vďaka jazykovým schopnostiam nášho sprievodcu sa nám to nakoniec podarilo. 

     Pre menšie poruchy autobusu sme sa rozhodli otestovať rýchlosť mestskej hromadnej dopravy. Nezvyknutí na električku sme do seba narážali ako protóny v urýchľovači častíc. Našťastie to nebolo také nebezpečné ako v CERN-e - Európskej organizácii jadrového výskumu. To bola naša konečná zastávka. Tri hodiny sme trávili spoznávaním nových fyzikálnych faktov. Všetko v angličtine. Úvodná prednáška nám otvorila oči a mysle do tajomného sveta fyziky. Ochotní sprievodcovia nám umožnili pohľad zblízka na určité časti urýchľovača. Poučili nás o dôležitosti práve tých najmenších častíc. Táto exkurzia nám o trošku viac priblížila svet fyziky.

     O ďalších osemnásť hodín sme sa už ocitli na mieste, kde sa to celé začalo – doma v Poprade. S kruhmi pod očami, avšak s novými a nezabudnuteľnými zážitkami. 

                                                                                         Valentína Orolínová (I.B) a redakcia VeTa eS Gé