VIEŠ, PREČO SA 17. NOVEMBRA OSLAVUJE MEDZINÁRODNÝ DEŇ ŠTUDENTSTVA?

 

„Nie, netuším.“

 

„Vôbec neviem.“

 

„Pretože sa hlavne študenti v rámci Nežnej revolúcie postavili proti režimu, a veľa z nich bolo za to aj popravených a vybrané školy boli na určitú dobu zatvorené.“

 

Trikrát pokus o odpoveď a ani jedna správna! Aj keď v tej poslednej bol aspoň náznak (aj keď „trochu“ chaotický)...

 

Takže PREČO?

 

V roku 1939 vtrhli práve 17. novembra špeciálne nemecké vojenské komandá do vysokých škôl a internátov v Prahe, Brne a Příbrami. Bola to reakcia nacistov na predchádzajúce demonštrácie českých vysokoškolákov protestujúcich proti rozbitiu Československa a vytvoreniu protektorátu Čiech a Moravy pod kuratelou fašistického Nemecka. Deviatich študentov vtedy bez súdu popravili, vyše tisíc ich odvliekli do koncentračných táborov. Okrem toho s okamžitou platnosťou zavreli všetky vysoké školy v Čechách. V roku 1941 práve na pamiatku popravených a odvlečených študentov vyhlásili v Londýne tento deň za Medzinárodný deň študentstva.

 

ČO SA STALO O 50 ROKOV NESKÔR – 17. NOVEMBRA 1989?

 

„Nežná revolúcia alebo Pražská jar. Takzvané nekrvavé porazenie komunizmu.“

 

„Nežná revolúcia.“

 

„Bola Nežná revolúcia a štrngalo sa kľúčmi.“ 

 

„Bola Nežná revolúcia.“

 

„Vydobyli sme si hospodársku krízu.“

 

Nooo... Najmä posledná odpoveď by sa „uživila“ aj v zábavnej televíznej relácii Nikto nie je dokonalý. Čo už narobíme? Nájdu sa aj medzi nami takí – nedokonalí. A myslia si o sebe, že... ale veď všetci vieme, čo si o sebe takíto myslia, však?

 

Takže ČO SA STALO 17. NOVEMBRA 1989?

     Bol to deň, keď v pražských uliciach len o pár mesiacov starší študenti, ako sme my teraz, „nežne“ pochodovali za slobodu, práva a demokraciu. To, čo my dnes už považujeme za samozrejmosť. Ale vtedy to tak nebolo. Srdcia študentov horeli nádejou a ich hlasy bolo počuť ďaleko, až za hranice režimu. Proti nežnosti však nastúpila krutá brutalita. A zásah vtedajších bezpečnostných zložiek proti študentom spustil lavínu.

     Naši rodičia (či rodičia našich rodičov) mali strach v očiach, ktorý sa u niektorých menil aj na slzy. K tisíckam študentov sa však postupne pridávali ďalší protestujúci. Deň čo deň v mraze a jesennej pľušti vo všetkých väčších mestách vtedajšieho Československa štrngali kľúčikmi. Chceli odzvoniť starým časom. Bez zbraní, takto symbolicky bojovali proti totalitnej moci. Nežne. Mrznúce prsty nakoniec vytriasli želanú slobodu aj z toho najmenšieho kľúčika.

     Áno, práve študenti to na svoj sviatok celé rozbehli. Presne pred tridsiatimi rokmi si uvedomili, že odvaha je najsilnejšia zbraň. A my, terajší študenti, by sme sa mali zamyslieť, či by sme sa tiež vedeli podobne vzoprieť proti neslobode. Bez krvi na rukách. Či už sa nad touto otázkou zamýšľate alebo nie, na nájdenie odpovede máte celý svoj život. A kľúče (aj tie symbolické od vlastnej budúcnosti) vo svojej taške...

 

                                               Ráchel Svistáková (II. C) a Viktória Kostolníková (II. B)