Čaká nás takmer štvorhodinová cesta, ktorú každý prežíva po svojom. Na stolíkoch vo vlaku nechýbajú karty. Cesta nám pri našich rozhovoroch krásne ušla. Keď vystupujeme na trnavskom nádraží, je už hustá tma. My sme však už plní očakávaní, čo nám prinesie predstavenie. Do jeho začiatku máme ešte niečo vyše hodiny a to väčšina z nás využíva na naplnenie už poriadne vyhladnutých žalúdkov.

     Vkráčame pomaly dovnútra magicky nevšedného prostredia. Už len zlomky minút nás delia od zdvihnutia opony. Ešte vypnúť telefóny a príbeh sa môže začať odvíjať.

     Už od prvej chvíle má nejeden z nás slzy na krajíčku. Hlavná postava hry Zuzana Lauková nás sprevádza dejom. Príbeh sa začína na konci druhej svetovej vojny. Zuzana sa zaľúbi do ruského vojaka Alexeja a otehotnie s ním. Alexeja zastrelia Nemci. Po oslobodení dediny sovietskou armádou ju z pre ňu neznámych dôvodov odvlečú do ruského pracovného tábora – gulagu. Tam sa jej narodí chlapček, dá meno Alexej – po otcovi. Ak ho nechce stratiť, musí sa ho vzdať v prospech krutej, despotickej veliteľky Iriny. V gulagu v neľudských podmienkach strávi bezmála deväť rokov. Keď sa vráti do Československa a pokúša sa získať späť syna, dozvie sa hroznú pravdu – do gulagu ju odvliekli preto, lebo si ju „pomýlili“ s jej matkou – takisto Zuzanou Laukovou, ktorá v snahe „ochrániť dcéru od nemravností“ naviedla Nemcov na stopu Alexeja a tí ho potom zastrelili. Ako kolaborantka s fašistami nemá na syna nárok. Jediná šanca je, že povie úradom pravdu – to však musí udať vlastnú matku... 

     Nie, neprezradíme, ako sa príbeh skončil. Povieme iba, že celým dejom sa prelínajú práve otázky materstva a vzťahov matiek s deťmi. Vytvárajú hlbokú mozaiku na zamyslenie.

     Standing ovation pri záverečnej klaňačke asi vystihuje naše pocity. Nasleduje vyše polhodinová beseda s herečkami, vysvetľujú nám niektoré nie celkom pochopené scény. Nejeden z nás odchádza z divadla zahĺbený vo svojich myšlienkach. A otázky, ktoré hra Matky nastolila, v nás budú rezonovať ešte veľmi dlho.

     Krátko pred polnocou sa presúvame na trnavskú železničnú stanicu. Máme pred sebou cestu nočným vlakom domov. Mnohých premáha únava, iní naopak čas využívajú na rozhovory. Pri príchode do Popradu sa už zdravíme: Dobré ráno! Všetci sa tešíme sa do svojej postele. Zaspávame s krásnym zážitkom a zároveň si uvedomujeme, že materstvo nie je vždy ľahké. Preto by sme si vždy mali vážiť to, keď sa môžeme pozrieť do nekonečne milujúcich očí svojej mamy. Samozrejme, predstavenie odporúčame každému. Verte, že z divadla odídete s množstvom nevšedných dojmov.

                                                           Ráchel Svistáková (II. C) a redakcia VeTa eS Gé