„Dúfal som, že štyri dni za zeleným obrusom budú akousi poslednou rozlúčkou s mojím druhým domovom. Žiaľ, aj túto jedinú šancu v tomto náročnom období nám vzali. Som nespokojný, som sklamaný, som smutný. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Ja nebudem maturovať? Akože nikdy? Ako potom môžem vôbec dostať MATURITNÉ VYSVEDČENIE, keď som tú ospevovanú „skúšku dospelosti“ ani neabsolvoval? Som vlastne maturant – nematurant. Rozumiem, že nejako túto situáciu vyriešiť museli. Ale nedalo sa to inak? Nebola nejaká iná, možno náročnejšia, ale pre nás prospešnejšia možnosť? Neublížili nám tým viac, ako nám pomohli? Neviem. Nerozumiem. Nechápem. Myslím si, že na maturitu pripravený som. Vďaka všetkým učiteľom. Pracovali tak poctivo, aby nám toho dali čo najviac. A my sme tiež na sebe makali, aby sme to celé zvládli a... a mohli dokázať, že na to máme. Že sme pripravení na život. Budú nás teraz označovať za tých, čo „ani nematurovali“? Budú na nás ukazovať prstom? Bude nás to znevýhodňovať a sprevádzať do konca života? Je to zvláštne rozhodnutie. Čudné. Nesúhlasím a aj ako záujemcovi o povolanie lekára sa mi to nezdá ako vhodné a správne riešenie. Určite nie! Pretože k zdraviu človeka patrí aj psychika – vnútorné prežívanie človeka. A nám v tomto smere ublížili.“

 „Úplne prvé, čo som cítila, bola úľava. Posledných pár dní som sa buď učila, alebo stresovala nad tým, že by som sa mala učiť. Zrazu to všetko bolo minulosťou. Zároveň som sa potešila, že mám zaručené svoje vysnívané maturitné vysvedčenie so samými jednotkami. No keď máme niečo zaručené, nemáme z toho takú radosť. Nemôžem si pomôcť, ale cítim sa, akoby som si maturitné vysvedčenie nezaslúžila. Samozrejme, že známky mám vďaka svojmu štvorročnému úsiliu, no maturita mala byť bodkou za všetkým, čo mi škola dala, a zároveň rozlúčkou s učiteľmi a spolužiakmi. Takto mojich osem rokov štúdia odišlo niekam dostratena...“

„Je smutné, že sa osem rokov učíme, snažíme, a nakoniec nedostaneme možnosť ukázať sa a potvrdiť svoje vedomosti. Smutné je aj to, že nebude žiadna rozlúčka s maturantmi. Žiadne odovzdávanie vysvedčení. Žiadny oficiálny záver. Po ôsmich rokoch sme mali svoj posledný deň v škole a ani sme o tom nevedeli. V ten štvrtok si nikto z nás neuvedomil, že je to naša posledná hodina chémie. Naše posledné zvonenie. Sama si ani nepamätám, čo sme sa v ten deň učili. Keby sme vedeli, že je to náš posledný riadny vyučovací deň, možno by sme si ho vážili viac.“

„Mínusy: Prvú skúšku podobnú maturite budem mať až na vysokej škole. Študent, ktorý odpovedá na vysokej škole a má úspešne za sebou maturitnú skúšku, je predsa len skúsenejší, ako budeme my. Akademický týždeň ma mal preveriť, ako som schopný zopakovať si rozsiahle učivo. Už si to opakovanie počas jedného týždňa nevyskúšam.

Plus: Odpadol zo mňa stres, môžem sa venovať príprave na vysokú školu.“

„Maturita bola cieľ, ku ktorému som sa blížil štyri roky. Bol to maják na štyri roky môjho života. V momente, keď som sa dozvedel, že žiadna nebude, vnímal som to, že som stratil svoj cieľ, niečo prirodzené, niečo samozrejmé, niečo, s čím som bol stotožnený a čakal som na to štyri roky. Prišiel som o jedinečný zážitok. Možno patrím do výnimočnej generácie, ktorá sa tomu šťastnou náhodou vyhla, ale sme zároveň aj jediná generácia, ktorá to nezažila. Nezažil som ten stres, tú prípravu, tie pocity. Nebudem sa môcť podeliť o moje maturitné zážitky s inými. To, že nebudem maturovať, neznamená, že dané učivo nemusím vedieť. Vysoká škola stavia na strednej, to učivo si budem musieť zopakovať tak či tak. No samému mi to pôjde o dosť ťažšie ako s pomocou učiteľov. Nestihol som sa rozlúčiť so spolužiakmi. Nerozlúčil som sa so školou, s učiteľmi, s tými stoličkami, na ktorých sedieť dlhšie ako tridsať minút bolo utrpenie. Ani si nepamätám, aká bola moja posledná cesta do školy. Môj posledný deň by som určite strávil iným spôsobom ako ten, ktorý bol nevedomky posledný.“

„Zelený stôl patrí k životným výzvam takmer každého. Obávam sa, že táto skúsenosť a dávka stresu mi bude chýbať. Je mi ľúto, že po predstave, ktorú som mala štyri roky štúdia, na strednej škole mi ostane iba prázdne miesto. Stretávam sa s narážkami, že sme dostali maturitu zadarmo. Súhlasím s nimi. Síce sme sa prebojovali strednou školou, ale nie maturitou. Z celej tejto situácie mám zmiešané pocity. Zmaturovali žiaci, ktorí by za normálnych okolností nezmaturovali, priemerným žiakom je odoprená možnosť dokázať, že to vedia aj lepšie a jednotkári nemohli excelovať pri svojej odpovedi.“

 „Pred mesiacom sme mali písomne maturovať. Na túto skúšku om sa tešila, pretože som chcela zistiť, či a ako dobre ju zvládnem. Keď písomky zrušili, bola som sklamaná. Pokračovala som v príprave. Keď nám oznámili zrušenie aj internej časti maturitnej skúšky, potešila som sa, pretože ústnych maturít som sa obávala oveľa viac ako písomných. Známky, ktoré budeme mať na maturitnom vysvedčení nikto z nás nedostal zadarmo. Za každou z tých známok stoja hodiny učenia a následné chvíle stresu, keď sme tie vedomosti museli dať von. Každá zo známok na maturitnom vysvedčení bude výsledkom štvorročného snaženia, čo je podľa mňa oveľa objektívnejší spôsob ohodnotenia našich vedomostí ako ich zistenie na základe jednej maturitnej otázky. Samozrejme, že mi je smutno z toho, že nezažijem všetky tie pocity, ktoré so sebou prináša maturita a že sa so strednou školou nerozlúčim tak ako ostatní. No vzhľadom na momentálnu situáciu je to najlepšie riešenie.“

„Keď som sa dopočul, že sa to ruší, skákal som od radosti a tešil som sa, že sa nebudem musieť stresovať. Táto prvotná eufória však trvala len veľmi krátko. Keď som si uvedomil, čo všetko to vlastne pre nás znamená, prišiel pocit... prázdnoty? Neviem to úplne opísať. Akoby sme sa vzdali tesne pred cieľom. Maturity by boli taká milá a som presvedčený, že aj úspešná bodka za celým doterajším štúdiom. Najviac ma ale na tejto celej situácii mrzí, že týmto sa pre nás skončila stredná škola. Tak... nijako. Nedostali sme ani šancu rozlúčiť sa s ňou. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi mi bude chýbať tento bezstarostný stredoškolský život, každodenné stretávanie sa s učiteľmi a spolužiakmi, všetky školské aj mimoškolské akcie, jednoducho celý gympel.“

„Mojou prvou reakciou bola radosť, ale hneď za tým nasledoval smútok. Smútok z toho, že nikdy nezažijeme tú pravú „skúšku dospelosti“, stres a nasledovne úľavu – pocit, že sa môžem spoľahnúť sama na seba. Stredná škola bez maturity je ako nedokončená kapitola. Nie vždy som bola stopercentný študent, ale viem, že práve na maturite by som zistila, na čo mám, a na čo nie. Či bola moja príprava na ňu dostatočná a či tých osem rokov malo zmysel. A takto budeme už navždy tí, ktorí týmto nikdy neprešli. A to sme si mysleli, že z maturity sa nedá vykrútiť...“

 redakcia VeTa eS Gé