Ako ste sa dostali na Slovensko?

„Prvýkrát som počul vtedy ešte o Československu, keď som mal asi desať rokov. Moja mama mala ihly vyrobené v tejto pre mňa neznámej krajine. Potom som zaregistroval, že v roku 1989 tu došlo k zmene režimu, padol komunizmus. To však boli pre mňa iba okrajové informácie, mojím snom bolo študovať a pracovať v Nemecku. Rodičia však boli veľmi proti tomu. Hovorili mi, že sa na to mám vykašľať a nechať to tak. Nechcel som si dať povedať. Keď som mal dvadsaťšesť rokov, odišiel som do Brazílie. Začal som nový život najskôr ako študent. Neskôr som tam nadobudol aj svoje prvé učiteľské skúsenosti. Bol som tam desať rokov, učil som španielčinu vojakov, divadelníkov, právnikov, psychológov, muzikantov... Nevyhovovala mi však tamojšia klíma, jednoducho som to nezvládol s celoročným letom.“

Takže ste nabrali odvahu a prišli do Európy...

„Áno. Ocitol som sa v Poľsku. Učil som tam na gymnáziu. Nebol som tam však spokojný. Prekážala mi obrovská byrokracia. Veľmi rýchlo som pochopil, že si musím hľadať niečo iné. No a objavil som Slovensko. Najskôr iba Vysoké Tatry. Keď som zverejnil na svojom facebooku fotky z mojich prechádzok po nich, moji priatelia boli plní úžasu.“ 

Čo vás ešte presvedčilo o tom, že pôjdete na Slovensko?

„Seriózne rokovania s pánom riaditeľom a pani zástupkyňou. Ich ponuka pracovať tu ma oslovila. Z ich rozprávania o škole som mal vysoké očakávania a hneď musím povedať, že sa napĺňajú.“

Vedeli ste niečo o Slovensku?

„Slováci boli v mojich očiach kultúrny národ. Prvé, čo som zaregistroval, je, že ste veľmi pohostinní a veľmi dobrí ľudia. V Brazílii sú ľudia oveľa uzavretejší. Máte zaujímavú históriu, vynikajúcu klímu. Tu v Poprade je veľmi čistý vzduch. V mnohom je Slovensko veľmi podobné mojej rodnej Argentíne. Zatiaľ sa tu cítim veľmi dobre.“

To sa počúva veľmi dobre...

„Tak teda ešte budem chváliť. Za ten mesiac, čo som tu, som toho síce veľa nestihol odpozorovať, ale páči sa mi celková disciplinovanosť ľudí, vzájomná úcta. Máte tu oveľa viac možností na vzdelávanie, ale aj zamestnanie, ako u nás. Ja som taký súťaživý typ a mám pocit, že tu ma to bude hnať k osobnému zlepšovaniu.“

Ako sa vám zatiaľ páči v našej škole?

„Aj keď som tu veľmi krátko, som veľmi spokojný a niekedy až nadšený touto školskou atmosférou. Tá je tu vďaka učiteľom, žiakom a aj rodičom. Pracuje sa mi veľmi dobre, žiaci sú pohotoví, usilovní a taktiež schopní okamžite reagovať v rozličných jazykoch. Triedy, chodby, telocvičňa, ale aj celý školský areál je veľmi moderný oproti tým školám, ktoré som doteraz poznal. Takisto musím pochváliť aj funkčné školské vybavenie.“

Ako by ste ohodnotili správanie starogymplákov?

 „Starogympláci sú veľmi disciplinovaní a na moje počudovanie nielen vtedy, keď je nablízku učiteľ. Musím sa priznať, že ja v tínedžerskom veku som bol celkom kvietok. Naozaj som príjemne prekvapený správaním žiakov. Je podľa mňa optimálne ich veku, ak nie dokonca trochu nadpriemerné.“

 Máte niekedy pocit, že vám nikto v triede nerozumie?

„Keď sa niekto učí cudzí jazyk, je to proces. Často tento proces prirovnávam k stavbe domu. Samozrejme, že sa takým situáciám, keď si nerozumieme, nevyhnem. Ale nie som človek, ktorý by bol z toho zúfalý.“

Čo vtedy robíte?

„V tej chvíli sa snažím reagovať hlavne s humorom a nadhľadom. Zvyknem mať vždy pripravený aj nejaký ´plán bé´, ktorým môžem vysvetliť učivo, alebo od ktorého sa môžem odpichnúť. Zároveň si v takých chvíľach hovorím, že je najvyšší čas začať sa učiť po slovensky.“

Určite ste už pochytili nejaké slovenské slovíčka?

„Samozrejme. Poznám slová ako ´potrebujem´, ´môžem´ alebo ´ahoj´. V prvých dňoch po príchode som nevedel správne použiť slovíčko ´áno´. V španielčine znamená ´no´ zápor, teda ´nie´. V slovenčine ja ´áno´ zložené z ´á´ a ´no´. Čiže mne to znelo ako ´á-nie´ (smiech). Často som sa musel pozastaviť nad tým, či to vlastne vravím správne. Budem sa musieť slovenčinu učiť oveľa viac, ako som si myslel.“

Máte vo svojich študijných skupinách vždy nejakého žiaka, na ktorého sa môžete spoľahnúť, že vám rozumie?

„Nepovedal by som, že iba jedného. Skoro vo všetkých triedach mám celé skupinky žiakov, pri ktorých mám pocit, že mi rozumejú takmer vždy. Ale nevyužívam ich ako nejaké nástroje ostatným žiakom pre lepšie pochopenie.“

Momentálne sme nabehli na dištančné vzdelávanie. Je to pre vás ťažšie?

„Nemyslím si, že je nejaký učiteľ tým nadšený. Je to ťažké pre žiakov aj pre učiteľov. Ako učiteľ musím vymýšľať kadejaké spôsoby, ktorými by som dokázal žiakov zaujať, získať si ich pozornosť. Ja naozaj neviem skontrolovať, či sa pozeráte do učebnice, alebo si robíte úlohy, alebo spíte. Občas sa cítim ako nejaký vyšetrovateľ. V duchu sa pýtam: Je na tom mobile, nie je?“

Chutí vám naša slovenská kuchyňa?

„Poznám pirohy, halušky, guláš... Ten mi veľmi chutil. Ale aj iné jedlá, ktorých názvy si nepamätám. U nás sa skoro každý deň jedáva to isté – mäso, fazuľa, ryža, šalát... Každý deň! Preto som bol prekvapený, keď tu v školskej jedálni bolo každý deň na obed niečo iné. Každý deň sa môžem tešiť na nové a nové prekvapenia...“

 

Takýto teda je náš nový španielčinár Juan Bobba. Ďakujeme mu za čas, ktorý nám venoval (takmer hodinu!). Prajeme mu, aby jeho pobyt na Slovensku bol takým istým prínosom pre neho, ako je jeho prítomnosť v škole pre nás.

 

                                                           Zhovárala sa Anička Pavolková (II. C)