Myslím si, že mnoho študentov toto obdobie prežíva podobne ako ja. Máme hlavu plnú želaní o tom, ako by sme so svojimi najbližšími išli na dovolenky. Alebo spomíname na to, ako sme si pred rokom každý víkend mohli vyberať, na akej akcii sa zúčastníme. Teraz je pre nás táto kedysi dávna realita absolútne nedosiahnuteľná.

     Uvažovali ste však niekedy nad tým, čo vám pripadalo nedosiahnuteľné vtedy? Práve dnes som na túto otázku našla jednu z tisícok odpovedí. Tou odpoveďou som totiž ja sama. Každý jeden z nás. Sme to my, ktorí sme sa naučili vytvárať si  veľké radosti z malých vecí. Len tak pre seba. Začali sme sa učiť nové veci, ktorým by sme v minulej uponáhľanej dobe ani nestihli venovať pozornosť. Taktiež pre náš vlastný rozvoj. Vidíme rásť svojich súrodencov, starnúť svojich rodičov a učíme sa tak prijímať kolobeh života.

     Chcem ti len povedať, že aj tento čas ťa formuje. Áno, práve teba. Možno o tom ani nevieš, ale vo vnútri už začínaš kvitnúť. Dozrievaš, prežívaš emócie a vnímaš. No ak si teraz zlomený, ver mi, že na konci budeš silnejší. Vstaň! Pozri sa na oblohu! Určite ti nepotrvá dlho nájsť hviezdu. Tou si totižto ty. Každý z nás má tú svoju, každý z nás je jednou z nich. A aj keď sa z nás raz stanú tie padajúce, nezúfajme, pretože konečne budeme nohami na zemi.

                                          Ráchel Svistáková (III. C)