Príbeh Bačovej ženy by mali poznať minimálne tí z nás, ktorí sa chystajú v máji postaviť pred maturitnú komisiu. Dúfam však, že jej nešťastný osud bude mementom pre viacerých. A udrží sa (mal by sa!) v našich dušiach aj po maturitnej skúške.

     Táto tragédia rozpráva nešťastný životný príbeh mladej ženy Evy, ktorá sa nie vlastnou vinou dostáva do neriešiteľnej situácie. Východisko z nej naozaj neexistuje.

     Eva dostane úradnú oficiálnu správu o smrti svojho manžela Ondreja. Zostane sama s dieťaťom. Je to doba, keď žena nemala právo rozhodovať sama o sebe, keď bola len časťou majetku, komôrkou pristavanou k chalupe. Zachráni ju Mišo – Ondrejov kamarát, ktorý sa s ňou ožení. Po piatich rokoch sa však Ondrej nečakane vracia domov...

     Môžete si povedať, že dnes sa už také čosi nemôže stať. Napriek tomu je hra silne nadčasová a má čím osloviť aj súčasníka.

     Autor chcel diváka rozrušiť a donútiť ho uvažovať nad vlastnými rozhodnutiami. Ukázať, ako tie vedia mať trvalé následky na životy ľudí okolo nás.

     Podľa mňa sa to režisérovi a hercom martinského Slovenského komorného divadla podarilo úžasne. Nespoliehajte sa však iba na môj subjektívny názor. Opýtajte sa aj iných štvrtákov, ktorí túto inscenáciu videli, či aj oni boli takí nadšení.

     A aký je podľa mňa ten odkaz pre súčasníkov?

     Je absolútne nevyhnutné zaujímať sa o názory druhých ľudí, ktorých naše rozhodnutia môžu priamo ovplyvňovať. Aby sme neboli ako Ondrej a Mišo, ktorých zaujímali len vlastné túžby. Keby sme to chceli aplikovať na spoločnosť, natíska sa mi paralela s Mníchovskou dohodou. Aj tam mocnosti, teda tí silní, rozhodovali „o nás bez nás“. Sebectvo, neústupčivosť, chamtivosť... Neschopnosť či skôr neochota pochopiť druhú stranu. Ruku na srdce – nestaviame niekedy aj my blízkych ľudí do rovnakej alebo veľmi podobnej situácie?

Laura Gerényiová (IV. B)