Všetka tá drina stála nakoniec za to (13. september 2016)

       Pondelok. Pár minút po siedmej hodine ráno. Železničná stanica v Poprade. Väčšine ľudí sa začína všedný pracovný či školský týždeň, iba žiakom druhého ročníka nášho gymnázia sa podarilo vyhnúť tejto nie práve najobľúbenejšej povinnosti. Zúčastnia sa totiž na takzvanom účelovom cvičení, v rámci ktorého absolvujú túru vo Vysokých Tatrách s cieľom pri Sliezskom dome.

       Stretnutie na stanici bolo príjemné. Všetci sme však boli plní očakávania. Aké to bude? Čo to pre nás vlastne učitelia pripravili? Zvládneme to?

     Už pri vystupovaní z električky v Tatranskej Polianke sme sa presvedčili, že počasie nám bude priať a deň je ako stvorený na túru. Rýchlo sme sa rozdelili do skupín a hybáááj! ozlomkrky, kto bude prvý hore. Už po pár minútach sa začali tvoriť medzery a čoskoro sme boli po celom chodníku rozkotúľaní ako koráliky. Lesom sa niesol spev a veselá diskusia. Na rázcestí asi v polovici cesty už boli medzi skupinami také veľké trhliny, že sme partiu za nami nielen nevideli, ale ani nepočuli.

     Po krátkom osviežení sme teda ako lídri „peletónu“ pokračovali v úniku. Dobrá nálada nás však pomaly opúšťala. Slnko neúprosne pieklo. Postupne utíchol spev. O chvíľu už nebolo nikomu ani do reči. Všade naokolo bolo počuť len ťažké dýchanie a fučanie.

     Posledná časť úseku preskúšala naše zručnosti v presnom skoku. Skákali sme ako kamzíky z kameňa na kameň a snažili sme sa vyhýbať vode, ktorá v niektorých úsekoch zaplavila celý chodník.

     Ale všetka tá drina stála nakoniec za to! Po zdolaní posledných metrov sa každému naskytol úchvatný pohľad na slnkom zaliatu Velickú dolinu, majestátny Gerlach a ďalšie nebotyčné tatranské štíty. Do prvého cieľa našej túry sa postupne trúsili všetci, mnohí na pokraji síl. Každý sa osviežil, najedol.

     Až potom sa začala šíriť otázka: Ako sa dostaneme dole? Chodník, ktorým sme prišli, neprichádzal do úvahy. Už cesta hore ním bola hrozná! Dole by po ňom určite nezišla ani polovica z nás. Ostávali už len dve možnosti. Buď zídeme po asfaltovej ceste, alebo absolvujeme „cestu smrti“ do Starého Smokovca.

     Učitelia, aby nás odbremenili od týchto chmúrnych predstáv, nám zadali sériu úloh, na riešení ktorých sme sa všetci podieľali. Za úspešné vyriešenie nás čakala sladká odmena. Potom prišla správa, ktorú síce každý čakal, ale asi nikto nechcel počuť – ideme do Smokovca.

     Všetci sme sa zdvihli a pohli sa v ústrety koncu. Kolóna sa veľmi rýchlo rozpadla a vytvorilo sa množstvo niekoľkočlenných skupiniek. V nich sme sa vzájomne utešovali aj povzbudzovali. Každý išiel svojím tempom, nikto sa neponáhľal. Cieľ bol v nedohľadne, každý šetril sily. Dobrú náladu, vieru v šťastný koniec a optimizmus nám dodávali sporadické zvolania: „Už tam budeméééé?“, alebo: „Je to ešte ďalekóóóó?“

     Veru, bolo to ďaleko a len tak hneď sme dole neboli. Zostup si ale podľa dostupných informácií nevyžiadal žiadne obete. Definitívnym cieľovým bodom bola až železničná stanica Poprad-Tatry. Hneď ako sme nastúpili do električky, každý si vystrel nohy a mnohí okamžite zaspali. Bolo to jednoducho ťažké, náročné, namáhavé. Pri finálovom lúčení sme si však uvedomili, že v porovnaní s tým, čo bude na ďalší deň, to bola iba taká malá prechádzka rajom. Každý z nás totiž vedel, že v utorok ideme do školy...

                                                                                                 Róbert Bednár (II.D)