Nie ten, kto má mnoho, je bohatý, ale ten, kto veľa dáva
Erich Fromm

(Úvaha o skutočnej podstate bohatstva)

     Keď som bol ešte malý, hrával som sa s cínovými vojačikmi. Mal som ich azda toľko ako sám Alexander Veľký pri dobývaní sveta. To bolo bohatstvo!

     Naozaj?

     Bohatstvo...

     Obyčajné slovo zložené z deviatich nenápadných písmen. Je však naozaj také obyčajné?

     Množstvo luxusných áut, drahé domy či exotické dovolenky. Prianie nejedného z nás. Len vlastniť, užívať si a stále viac brať, brať, brať... Takí sme my, ľudia. Nevieme, kedy máme dosť.

     Chcem si kúpiť nový mobil. Po príchode do obchodu vidím, že okrem obyčajného tlačidlového majú aj nový dotykový. Dokonca taký, ktorý je možné ovládať hlasom. Chcem ten! Musím ho mať!

     Počkaj... Nekupuj ho ešte! Prosím, zamysli sa spolu so mnou. S nami. Pouvažujme všetci spolu. Vydrž ešte chvíľočku.

     Spomeň si na ten pocit, keď si si kúpil niečo nové. Bolo to skvelé, však? Bolo len tvoje. Príjemný pocit, nie? Avšak ako dlho ti vydržal ten pocit? Ustúpil vtedy, keď tá vec zapadla prachom, alebo už hneď potom, ako si ju prestal pokladať za novú?

     A spomeň si teraz na chvíľu, keď si niekomu dokázal pomôcť. Napríklad vtedy, keď tvoj spolužiak potreboval pomôcť s domácou úlohou. Pamätáš? Spomeň si na ten moment, keď si pomohol tej starenke s ťažkým nákupom a odniesol si jej ho až domov. Pamätáš? Alebo na to, ako si žobrákovi hodil pár drobných mincí... Pamätáš? Pamätáš? Pamätáš? Alebo keď si dnes ráno podržal tie dvere ľuďom, ktorých si vôbec nepoznal. Jasné, že si pamätáš! Tie pocity boli totiž oveľa silnejšie ako tie pri nákupe potrebných nepotrebností. Tie v tebe aj ostali. A stále sú. Navždy! Nikto ti ich nevezme! Nemôže!

     Práve tieto skutky „dávania sa“ nás robia skutočne bohatými. Nie bohatými navonok, ale zvnútra. Veď to podstatné je očiam neviditeľné. Rozlišujme „bohatstvo“ od skutočného bohatstva. Vonkajšia krása, sila, ba ja majetky sa jedného dňa stratia, pominú. Naša vonkajšia škrupina a to, čo nás zakrývalo, sa rozpadne a zostane len to, čo bolo vo vnútri. 

     Čo zostane po tebe?

                                                                                                                                                          Medard Zmok (III.C)

Každý chce byť šťastný. Aby to dosiahol, musí predovšetkým vedieť, čo vlastne šťastie je.
Jean Jacques Rousseau

(Úvaha o šťastí)

                   Čo je to šťastie? Kedy sme šťastní? Sme šťastní, keď máme veľkú vilu s bazénom a chatu pri jazere? Alebo sme šťastní, keď máme rodinu, zdravie, ľudí, ktorí pri nás stoja v tých najťažších chvíľach? Každý z nás nachádza šťastie v niečom inom.

     Pre niekoho sú podstatné materiálne veci, peniaze, blahobyt. Takých ľudí je mnoho. No sú naozaj šťastní? Pochybujem! Prečo? Pretože to, čo nás robí naozaj šťastnými, je práve to, čo navonok nevidíme. To, čo sa skrýva len v nás.

     Pre mňa je šťastím, keď cítim lásku. Lásku rodiny, priateľov. A keď som zdravá. A keď mám kde bývať. Môžem si lietať svetom a môžem zažívať nové veci. Moja stará mama tomu hovorí, že svet je pre mňa gombička.

     Šťastie si vraj za peniaze nekúpiš. Čo je na tom pravdy? Veď vari každý by bol šťastný, keby mal dom pri mori alebo chatu v Alpách. No bol by naozaj šťastný, keby tam bol sám? Keby bol napríklad na invalidnom vozíčku a starali by sa o neho ľudia, ktorých platí, pretože rodina na neho kašle? Určite nie!

     To ozajstné šťastie je hneď vedľa nás, máme ho každý deň pred očami. Prebúdzame sa v teple domova. Máme si čo obliecť. Máme zdravé nohy, na ktorých môžeme ísť, kam sa nám zachce. Vo svojej blízkosti máme mnoho ľudí, ktorým na nás záleží. Ktorí robia náš život krajším. Šťastnejším.

     Ten, kto si myslí, že je šťastný, keď má štyri autá, dva domy a tisícky eur na účte, je na omyle. Tie ozajstné hodnoty totiž nepozná. Nevie, čo je to ľúbiť. Nevie, čo je to mať rodinu.

     Žijeme v dobe, v ktorej sa každý ženie len za peniazmi, matériou, kariérou. No bude nám dobre, keď to aj ďalej pôjde takto? Budeme šťastní?

     Každý z nás vie, čo ho robí naozaj šťastným. Každý z nás je iný, a každý musí vedieť, čo v živote vlastne chce. Pýtaš sa, či vieš, čo to chceš ty? Či sa každé ráno prebúdzaš s tým, že si naozaj šťastný?

     Každý deň je šanca na nový začiatok. Tak ži naplno, pretože život je naozaj krásny. Rob to, čo máš rád. Buď s tými, ktorí ťa milujú. A miluj. Jednoducho – buď šťastný!

                                                                                                                                                      Lea Majerčíková (III.C)

Nemilovať knihy znamená nemilovať múdrosť.

Nemilovať múdrosť však znamená stať sa hlupákom.

               Ján Amos Komenský
 

     Koľko múdrosti je len ukrytej v knihách! Koľko slobody, krásy, víťazstiev! Koľko... pravdy!

     Kto ich však dnes číta miesto sledovania sociálnych sietí? Kto siahne po knihe namiesto po mobilnom telefóne? A kto z nás radšej číta medzi riadkami ako medzi statusmi?

     „Knihy sú pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla,“ povedal anglický spisovateľ John Ruskin. Čo dodať? Azda jedine to, že človek už zabudol lietať.

     Žijeme v postfaktickom svete. Nevybrať si nič z kvanta ponúk, možností či názorov sa stáva legitímnou voľbou. Živoríme na dne priepasti, kde sú skutočné emócie zabíjané primárnou potrebou virtuálnych „lajkov“. Stačilo by vzlietnuť, no reťaz strachu zväzujúca naše zakrpatené krídla sa prerezala až do mäsa.

     Stojí za to nežiť v živote? Stavať si nereálne vzdušné zámky? Alebo radšej odhrnúť nános prachu a zabudnutia zo stále aktuálnych kníh?

     George Orwell vo svojom románe 1984 s obrovskou dávkou sarkazmu napísal: „Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila.“ Prebuďme sa, lebo nám jedného dňa vybuchne tento smradľavý kokteil rovno do tváre!

                                                                                                                                                        Nela Gloríková (III.B)

„Načo je knižka,“ pomyslela si Alica, „keď nemá ani obrázky...?“
Lewis Carroll, Alica v krajine zázrakov

(Úvaha)

     Milióny slov. Stovky strán. Jeden príbeh.

     Prstami prechádzam po lesklých obaloch kníh. Obal pekný, názov tiež. Otvorím ju? Vydám sa na ďalšie nezabudnuteľné dobrodružstvo? Otváram, listujem...

     Ach, nie! Knižka nemá obrázky! Čo teraz? Veď v nej nie je čo pozerať! Načo vôbec existujú také knihy? Ako má človek pochopiť, čo sa mu autor snaží povedať, keď mu to ani trochu vizuálne nenaznačí?

     Slová, slová, samé slová! Knihy sa však čítajú, nie prezerajú... nie? Skús, skús, iba to skús!

     Prvá strana: oči prechádzajú po obrysoch písmen jednotlivých slov.

     Päťdesiata strana: zrak sa vpíja do príbehu medzi riadkami.

     A zrazu som preč. Už nesedím v izbe a nedržím knihu. Som vo svete mágie a kúzel. Som v minulosti. Budúcnosti. Som vo svete nekonečných možností. Vo svete svetov.

     Môžem lietať, dýchať pod vodou, byť kdekoľvek, čímkoľvek. Vidieť nevídané. Bez obrázkov! Pýtate sa ako? Mysľou, srdcom, dušou.

     Na to, aby sme videli všetko to krásne, oči nepotrebujeme. Žiadna ceruzka nevytvorí taký obrázok ako naša fantázia. A tá nepotrebuje ani farby. Stačí jej plátno našej mysle. Vyrýva do nej príbeh, až sa nakoniec zdá byť skutočný.

     Bojovať s trojhlavým drakom, vyšetrovať vraždu, hľadať vinníka svojho nešťastia. Poraziť zlo, potrestať ho, nájsť šťastie v pokoji a odpustení. Preto existujú knihy. Sú našimi učiteľmi. Učia nás, ako po páde vstať a ísť ďalej. Učia nás, ako veriť v nemožné. Učia nás, ako milovať.

     Ak je niečo, čo dokáže prekonať čokoľvek, je to láska, hovorí takmer každá rozprávka. Nie zlato, sila ani mágia. Láska! A osobitným druhom lásky je láska ku knihe.

     Škola, práca, povinností vyše hlavy. Celý deň je hrozný. Smútok, nervozita, stres... Otvor knihu! Jej stránky ťa pohladia na duši, slová utrú slzy, príbeh ti dá zabudnúť na všetko negatívne. Teda... nie celkom. V tom však spočíva jej čaro. Nehovorí, že všetko je dokonalé. Áno, aj postavy v príbehoch sú prenasledované temnými tieňmi. Nedokážu im ujsť. No dá sa proti nim bojovať, šepkajú nám. Svetlom, ktoré žiari v našom vnútri.

     Je krásne  môcť kedykoľvek otvoriť knihu a vytratiť sa, ako keď si niekto v Pánovi prsteňov nasadí ten čarovný prsteň. No je ešte krajšie, keď po poslednej strane knihu zavrieme a uvedomíme si, že ten príbeh žije aj naďalej s nami. V nás. Že vlastne aj my jeden žijeme. Že aj my sme hlavnými postavami. Robíme chyby, zamilovávame sa, trpíme, smejeme sa, máme strach, tešíme sa... A naše problémy sa až tak veľmi nelíšia od tých, ktoré musia riešiť hlavní hrdinovia v knihách.

     Nie je veru všetko vedieť, ako vyzerá graf kvadratickej funkcie, prokaryotická bunka či molekula hydroxidu sodného. To nie je umenie. Neobohatí nás to. Nie naozaj. Umením je totiž vidieť to neviditeľné, nemožné, nepredstaviteľné. Ako inak dokázať, že existujú kúzla, ak nie príbehmi, ktoré nás nútia premýšľať. Sme v tomto svete sami? Zvládnem tú písomku? Čo je to láska?

     Každá kniha si tvrdí svoje. Všetky majú pravdu. Len každá inak. Je len na nás a na našom srdci, čo sa rozhodneme nasledovať. Kým sa rozhodneme byť.

     Načo je knižka? Taký hrubý predmet s množstvom strán a slov, ktoré sa nikomu nechce čítať. Tak načo je?

     Je pre spisovateľov, aby vyjadrili svoje pocity. Je pre čitateľov, aby ich cítili. Aby sme ostali nohami stáť pevne na zemi a mysľou sa dotýkali oblakov. Aby sme verili, že všetko je možné. Aby sme sa nebáli snívať. Aby sme mali nádej. Aby sme objavovali najtajnejšie kúty seba samých. Aby sme v sebe vedeli nájsť vieru a odvahu aj na tie najbláznivejšie činy. Aby sme pochopili najväčšiu neznámu vo vesmíre, ktorou je... život. Aby, aby, aby...                                                                                                                                           

Nikola Müllerová (IV.B)