Presne pred dvadsiatimi rokmi napísal bard slovenskej literatúry Milan Rúfus báseň, ktorá akoby vznikla v týchto dňoch:

 

Nebol to dobrý rok,

nech nám Boh odpustí.

Nebol to dobrý rok –

táto púť po púšti

 

neľudsky človečej.

Kde sejba nevyklíči,

len hrozná hnevu tam

ťažejú na viniči.

 

Nebol to dobrý rok.

Z úst tiekli prúdy medu.

A neosladili

horkastú ľudskú biedu.

 

Z úst tiekol hustý med,

kúpali sa v ňom osy.

No pravdu vedel ten,

kto pred ňou išiel bosý.

 

Obete obetí,

tma studená a nemá.

Kedy tú rozsvieti

svetielko z Betlehema?

 

Kde bolo? Kdeže je?

Snehové záveje,

dvetisíc rokov staré.

A čakajúce tváre

 

a šelest bielych vločiek.

Veľa a pramálo.

Nedobre začalo

sa tretie tisícročie.

 

     Nuž, naozaj (!) veľkí spisovatelia mávali vždy akúsi zvláštnu schopnosť predvídať veci. Milan Rúfus patril k nim. K tým naozaj (!) veľkým. Vedel majstrovsky narábať so slovom. S tým SLOVOM, ktoré vraj bolo už na počiatku. Slovom, ktoré vie urobiť zázraky. Dobré slovo lepšie od peňazí, potvrdzuje zázračnosť tohto fenoménu aj slovenské príslovie.

     Milý Ježiško. Viem, že moje tohtoročné želanie je neskromné. Vieš, čo by som chcel? Aby ľudia skôr, ako slovo vypustia zo seba von, rozmýšľali. Aby vedeli slová správne používať nie pre svoje, ale všeľudské dobro. Aby vedeli aj vďaka slovu robiť zázraky. Tak ako ten Milan Rúfus. Čím ich bude na svete viac, tým krajší svet bude.

     Vieš nejako zariadiť, aby ľudia opäť objavili ten už dávno objavený zázrak – knihu? Knihu, ktorá ich naučí nové slová. Knihu, ktorá ich naučí rozlišovať dobré slová od zlých. Knihu, ktorá ich naučí urobiť zázraky – SLOVOM.

     Ľudia prestali čítať. Akoby už nechceli prijímať príbehy, ktoré v nás od maličkého mala budujú a upevňujú vieru, že dobro, spravodlivosť a láska nakoniec zvíťazia. Nad všetkým. Sú totiž nezničiteľné. Potom neveria už nikomu a ničomu. Alebo – čo je ešte horšie – uveria každej hlúposti.

     Predstav si, milý Ježiško, o koľko by bol svet krajší, keby si ľudia namiesto stupídnych statusov na sociálnych sieťach, plných zloby, nenávisti a primitívnych pravopisných chýb prečítali niečo od naozajstných majstrov SLOVA. Jeden z nich Johann Wolfgang Goethe povedal: „Každý by mal denne počúvať trochu hudby, prečítať nejakú báseň, pozrieť si pekný obraz a, ak to vie, povedať niekoľko rozumných slov.“ Dôraz je na „rozumných“. Nie nadávok. Nie urážok oponenta. Nie arogantných, zosmiešňujúcich, negujúcich všetko, čo mu nevyhovuje. Ochráň nás, Ježiško, pred tým, aby sme slová niektorých našich politikov začali brať ako normu.

     Vieš, ako by bolo dobre aj našim starogymplákom, keby mali vďaka čítaniu väčšiu slovnú zásobu? Aby im nerobilo problémy vyjadriť myšlienku slovami (áno, to je tá najjednoduchšia definícia vety). Ako by mali vďaka čítaniu lepší prehľad o tom, čo bolo, a vďaka tomu vedeli vydedukovať, čo to vlastne žijeme a kam to pôjde ďalej. Ako by sa im vďaka čítaniu ľahšie orientovalo v tomto čoraz zložitejšom svete...

     Budú to zvláštne Vianoce. Čo keby sme si ich urobili ešte zvláštnejšími tým, že ich v tej našej „bubline“ strávime so staronovou kamarátkou – knihou? Vráťme sa na úplný začiatok. Veď vieme, že už tam bolo SLOVO. Zažeňme tú studenú a nemú tmu z Rúfusových veršov, ktorá je v nejednom z nás. Predsa už vieme, že tie obrazovky a monitory vôbec, ale naozaj vôbec nie sú ono...

     Šťastné a veselé...!