„Stačí začať! A potom vytrvať...“ (8. apríla 2016)

Adam Mlynár. Tichý nenápadný chalan zo Šváboviec. Študent IV.D nášho gymnázia. Pred pár dňami sme zaznamenali krátku správičku, že vyhral súťaž Strojár – Inovátor vyhlásenú pre stredoškolákov Strojníckou fakultou Technickej univerzity v Košiciach. Uspel so svojím výtvorom trojkolesovej motorovej buginy, ktorú postavil doslova na kolene v garáži svojho otca. S prehľadom ňou porazil aj konkurentov z technických škôl. Stále si ide za svojím detským snom a nič ho nezastaví... Poďte, zoznámim vás s ním.

Ako vôbec vznikol tvoj nápad postaviť si buginu?
„Bol to môj detský sen. Už ako dieťa som sníval o tom, že budem mať vlastné vozidlo, na ktorom by som sa mohol voziť. Ešte na prvom stupni základnej školy som začal s budovaním prvých kár. Nechcem sa chváliť, no tie moje boli v porovnaní s kamarátmi vždy najlepšie.“ 

Čím boli lepšie?
„Boli technicky prepracovanejšie. Napríklad, všetci brzdili jednoduchou pákou trením o cestu. No tie moje mali  brzdy z bicykla, ktoré brzdili zadné kolesá.“  

Hovoríš v množnom čísle. Koľko si mal tých kár? 
„Veľmi veľa. Od prvých pokusov až po tie posledné by sa možno ani nedali spočítať. Začalo sa to výtvormi z dreva, ktoré sa vylepšovali, a staval som stále ďalšie. Raz som mal dokonca štyri naraz a dokázal som ich spojiť do ´vláčika´.“ 

Aká bola genéza tvojho posledného výtvoru? 
„Počas druhého ročníka na gympli som si v počítači začal kresliť prvé návrhy, ako by asi mohla moja budúca bugina vyzerať. Reálne som so stavbou začal až počas prázdnin po druhom ročníku (leto 2014 – pozn.). Už nasledujúcu zimu som sa párkrát povozil, no chcelo to ešte veľa vylepšovania. Doteraz na nej neustále pracujem. Aktuálne je to kabriolet a pracujem na novej karosérii.“

Ako si to zvládal po finančnej stránke? 
„Po prvom ročníku som v lete brigádoval, aby som si zarobil nejaké peniaze na splnenie tohto detského sna. Ešte som nevedel, akú buginu chcem postaviť, no vedel som, že potrebujem nejaký kapitál. Celá stavba ma vyšla na približne sedemsto eur a všetko som si hradil z vlastných prostriedkov.“ 

Bola to dobrá investícia?
„Určite áno. Dalo mi to veľa skúseností. Keď som začal, nevedel som ani len zvárať. Všetko som si spravil sám až na pár dielov, napríklad klzné puzdra a osky mi vyrobil jeden známy. Pri stavbe som sa veľa vecí naučil a uvedomil som si, čo chcem ďalej v mojom živote robiť.“ 

Kde si už stihol buginu ukázať svetu? 
„Taká prvá verejná prezentácia bola na festivale Be Active v Poprade.  Získal som vtedy povolenie na jazdenie po námestí priamo od primátora Jozefa Švagerka, ktorý bol buginou nadšený. Hneď som ho aj previezol (úsmev). Prvá súťaž bola SOČ-ka (stredoškolská odborná činnosť – pozn.). Postúpil som do krajského kola, no ďalej som sa neumiestnil. Druhá súťaž bola Strojnícka olympiáda organizovaná STU v Bratislave. V prvom kole sa robili internetové testy, po ktorých postúpili prví desiati v každej kategórii do druhého kola. To už bolo priamo na akademickej pôde STU. Ani tam som s buginou neuspel, no vďaka postupu do druhého kola ma automaticky prijali na túto vysokú školu. Tretia v poradí, Strojár - Inovátor v Košiciach, priniesla moje nečakané víťazstvo. Poctivo som si pripravil aj prezentáciu, ktorá spolu s buginou najviac zaujala porotu a zvíťazil som.“ 

Určite máš aj vtipnú príhodu z jazdenia... 
Jasné, že mám a nie len jednu... Ešte som nemal spravené brzdy a plyn sa na mojej budúcej bugine pridával len ťahaním za šnúrku. Konečne som mal vozidlo ako tak pojazdné a chystal som sa na prvé testovacie jazdy. No ako naschvál mi v tom zabránil prvý jesenný sneh. Mňa to však neodradilo, aj tak som buginu vytiahol von. Vonku popri ceste boli veľké kopy roztápajúceho sa snehu a cesta bola úzka akurát pre jedno auto. Kamoš mi pomohol vytlačiť buginu na cestu, naštartoval som ju, rýchlo sadol za volant, provizórnou pákou zaradil jednotku a pomaly ťahal šnúrku plynu. Bugina sa za sprievodu krásneho rachotu motora začala hýbať. Takto sme sa previezli do dole ulicou a späť. Keď sme sa vracali, vybehlo oproti nám auto. Keďže som brzdy ešte vtedy nemal, neostávala iná možnosť, ako vytiahnuť kľúčik zo zapaľovania a veriť, že bugina stihne ubrzdiť. Videli sme auto stále bližšie a bližšie a naša rýchlosť klesala len veľmi pomaly. Čo už teraz? Jediná možnosť bola havarovať. Už sa len rozhodnúť, či do protiidúceho auta alebo do polmetrového snehového mantinelu, ktorý lemoval cestu. V zlomku sekundy som sa rozhodol pre B-variant. Zastali sme okamžite. Pri náraze vypadla zozadu nádrž a prikotúľala sa k autu, ktoré už stálo a posádka v ňom sledovala náš cirkus. Už som len videl, ako sa dve blondínky a chalan z auta neskutočne chichocú. Po odtiahnutí buginy späť som už bohužiaľ nevedel nájsť kľúčik od zapaľovania. Po tomto zážitku som si povedal, že kým nespravím brzdy, tak do nej nesadnem. Keď sa roztopil sneh, sused mi zaklopal na dvere a doniesol kľúč, ktorý našiel pred svojou bráničkou. Brzdy som už mal rozrobené a mohol som sa znova voziť...“ 

Keď si končil základnú školu a rozhodoval si sa, kde budeš pokračovať, zvolil si si gymnázium. Prečo? Nesedela by ti viac nejaká priemyslovka?
„Povedal som si, že je lepšie byť ťahaný ako ťahať ostatných. Síce tu mám občas aj trojky, no som rád, že som tu. Gymnázium mi dalo veľa možností ďalšieho rozvoja. A navyše je tu aj oveľa viac pekných dievčat ako na nejakej odbornej škole (smiech).“ 

Stal si sa z večera na ráno nasledovaniahodným vzorom. Čo odkážeš spolužiakom, ktorí by chceli byť tiež v podobnej pozícii? 
„Keď vás niečo baví, choďte si za tým. Zo začiatku budú vaše sny naozaj iba snami a ich realizácia sa vám možno bude zdať tak trochu nemožná. Vaša viera a presvedčenie to však určite dokážu postupne pretvoriť na realitu. Každý predsa môže niečo vytvoriť, stačí len začať! A potom vytrvať... Je to tak jednoduché. A ak niekoho moja bugina zaujala, nech neváha a kontaktuje ma. Veľmi rád ho (ju) povozím.“ 

                                                                                                                                               Matej Maličký (II.C)