Divadelná hra alebo realita?

     Nie, nebola to ľahká komédia. Práve naopak. Príbeh odohrávajúci sa v rokoch 1950 – 1968 bol možno tak trochu depresívnym obrazom svojej doby. Táto inscenácia zachytáva skutočné životné udalosti Žofie Langerovej, manželky vysokého komunistického funkcionára Oskara Langera, ktorý bol jednou z mnohých obetí vykonštruovaných súdnych procesov v socialistickom Československu v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

     „Až v hľadisku som pochopila, že nás na hodinách dejepisu naozaj neučia len rozprávky, ktoré sa nás nijako netýkajú. Verím, že to, čo sme videli na javisku, viacerým pomohlo uvedomiť si, že to nie je tak dávno, kedy sa diali nepredstaviteľné absurdnosti. Ukázanie najtemnejších stránok komunistického režimu spôsobilo, že mnohí z nás ostali po predstavení úplne bez slov,“ uviedla jedna z účastníčok.

     „Skutočný príbeh odvážnej a nezlomnej Slovenky svojou pravdivosťou mrazil. Všetko to ešte zosilňovali dokumentárne filmové zábery z daného obdobia, ktoré sa premietali na zadnej opone. Práve teraz v treťom ročníku na dejepise preberáme dejiny 20. storočia. Táto hra mi nezabudnuteľne priblížila situáciu na Slovensku v povojnovom období,“ pridáva sa ďalšia. 

     „Divadelná hra alebo realita? Vážne som mala problém počas predstavenia rozoznať jedno od druhého. Pre mňa, ktorá peklom povojnového obdobia neprešla, bolo táto hra doslova neuveriteľná. Prispeli k tomu aj bravúrne výkony hercov. Keď sa ma hlavná hrdinka hry Žofia Langerová (Jana Oľhová – pozn.) zľahka dotkla pohľadom, priam som cítila to zúfalstvo, bezmocnosť a bolesť, ktoré v tej dobe prevládali v nejednej rodine. Myslím si, že počas tých scén ani jedno oko v hľadisku nezostalo suché. S ľútosťou (či vlastne s potešením!) musím povedať, že toto predstavenie v mojich očiach nemalo najmenšiu chybu. Ďakujem za jeden z najkrajších umeleckých zážitkov, aké som doposiaľ mala,“ vkladá ďalší kamienok do mozaiky názorov jej spolužiačka.

     „Niektoré veci boli pre nás, mladých, málo zrozumiteľné a ťažšie pochopiteľné, keďže sme z toho nič nezažili,“ priznala sa jedna z druháčok, ktoré sa ešte na hodinách dejepisu do 20. storočia nedostali. „Toto predstavenie nám priblížilo život v socializme, aký sme nepoznali,“ potvrdila jej slová ďalšia. „Predstavenie mi pomohlo pochopiť danú dobu a takisto mi to dalo nový pohľad na éru pre nás už veľmi vzdialenú. Cesta do Martina určite nebola zbytočnosťou. Ďakujeme za možnosť vidieť minulosť inak ako formou učebnice dejepisu,“ uzavrela diskusiu druhákov.

     Asi najviac problémov pochopiť dianie na javisku mali prváci. „Predstavenie sa mi veľmi páčilo, pretože poukazovalo na temné, ale zároveň asi pravdivé stránky socializmu. Páčilo sa mi, že javisko bolo v jednej rovine s hľadiskom. Boli sme bližšie k hercom a mohli sme sa viac vcítiť do deja. Tiež sa mi veľmi páčil herecký výkon Jany Oľhovej, ktorá svoju rolu zahrala naozaj výborne. Jediná vec, ktorá sa mi nepáčila, bola dĺžka divadelnej hry,“ povzdychla si jedna z najmladších účastníkov zájazdu narážajúc na takmer tri hodiny (aj s prestávkou) trvajúce predstavenie. „Výkon hlavnej postavy bol úplne super. Obdivujem tú herečku (Janu Oľhovú – pozn.), ako sa úplne vžila do tej postavy. Tie emócie... proste všetko...,“ nenachádzala slová na vyjadrenie svojich pocitov ďalšia z prváčok a pokračovala: „Zaujal ma zaujímavý experiment so zvukom. Keď postavy spomínali na krutú minulosť, išiel ich hlas cez mikrofóny so silnou ozvenou. Úplne to prenikalo človekovi pod kožu, do duše...“

     No a bodkou bude jeden odkaz pre tých, ktorí váhajú, či sa na takýto výlet nechať v budúcnosti nahovoriť. „Ešte raz veľmi pekne ďakujem za možnosť vidieť toto úžasné predstavenie. Už sa teším na ďalšie :-).“