Cestovali sme vlakom na dovolenku. Prišiel sprievodca, dospelým skontroloval cestovné lístky a potom sa obrátil na mojich rodičov s otázkou, kde majú lístok pre mňa.

     „On nepotrebuje, ešte nemá šesť rokov,“ vysvetľovala mamka (priznám sa, neviem, ako je to teraz, ale vtedy deti do šesť rokov cestovali zadarmo).

     „Akože nemá šesť rokov? Veď si číta z knižky...?“ nechcel veriť chlapík v uniforme.

     Občianske preukazy mali vtedy podobu akéhosi notesa, v ktorom boli nielen údaje o jeho majiteľovi, ale aj o jeho potomkoch. Našťastie! Keď si sprievodca z dokladov mojich rodičov overil, že naozaj ešte môžem cestovať zadarmo, sadol si vraj ku mne a ja som mu musel nahlas čítať.

    Človek si pamätá silné emotívne zážitky. Pre mňa čítanie v piatich rokoch asi nejakým extra silným emotívnym zážitkom nebolo. Na túto udalosť si totiž naozaj nespomínam. Pamätám si však tú knihu. Teda skôr knižôčku. Mechúrik-Koščúrik s kamarátmi od Pavla Dobšinského. Tá knižka bola pre mňa zrejme oveľa silnejším emotívnym zážitkom ako nejaké čítanie sprievodcovi...

     Prečo rozprávam o tomto zážitku? Je marec. Mesiac, ktorý je už viac ako šesťdesiat rokov venovaný jednému z najfantastickejších vynálezov ľudstva – KNIHE.

     Koľko kníh si prečítal, toľko životov si prežil. Áno, vďaka knihám som sa od najútlejšieho detstva stával hrdinom tých najneuveriteľnejších príbehov. Vďaka rozprávkam som oslobodzoval z pazúrov drakov tie najkrajšie princezné na svete, vďaka povestiam som bol majiteľom azda všetkých hradov a zámkov na Slovensku, vďaka bájkam som pochopil, čo je spravodlivosť, dobro, múdrosť. Vďaka knihám som bol Tarzanom z rodu opíc, bol som veľkým, silným „biely bratom“ Vinnetoua a všetkých Indiánov v nezabudnuteľných „mayovkách“, bol som pätnásťročným kapitánom a za osemdesiat dní som precestoval okolo celého sveta... Neskôr som vďaka dospeláckym románom spolu s Paulom Bäumerom pochopil, že vojna je ten najväčší nezmysel ľudstva, keď som bol Dagom Björndalom, zistil som, že lesy večne spievajú a ako Rodion Raskoľnikov som si uvedomil, že po zločine zákonite musí prísť trest... Spoznával som ľudí. Spoznával som svet. Spoznával som  život. Vlastne... prežíval som jeden ŽIVOT za druhým!

     Koľko kníh si prečítal, toľko životov si prežil. Tak pred pár dňami znelo zadanie na slohovú prácu – úvahu v jednej z tretiackych tried. Hádajte, koľkí žiaci si ju z ponúkanej štvorice tém vybrali. Áno, trafili ste! Ani jeden! Veď kto by dnes čítal knihy? Dnes je predsa najväčším hrdinom ten, kto sa dostane k maturitnému vysvedčeniu bez jedinej prečítanej knihy, však? Nie, neurážam! Veď tí „nečitatelia“ nebudú predsa čítať ani tento 500-slovný článoček.

     „Nemilovať knihy znamená nemilovať múdrosť. Nemilovať múdrosť však znamená stať sa hlupákom,“ trafil klinec presne po hlavičke učiteľ národov Jan Amos Komenský a význam kníh ešte zdupľoval: „S pomocou kníh sa mnohí stávajú múdrymi i mimo školy. Bez kníh nebýva múdry nikto ani v škole.“

     Koľko kníh si prečítal, toľko životov si prežil...

     Koľko životov si prežil...?

                                                                                                                                                   (zs)