Je pondelok ráno. Aby som bola presnejšia – už pomaly predpoludnie. Po vybavení všetkých potrebných formalít na letisku vo Schwechate na predmestí Viedne sa usádzam v lietadle, ktoré ma má odviezť na jedno z mojich najkrajších životných dobrodružstiev. Letím do Moskvy. V ruskej metropole sa zajtra začína jubilejný dvadsiaty piaty ročník medzinárodnej súťažnej prehliadky vedecko-technických projektov žiakov základných a stredných škôl z  celého Ruska, Kazachstanu, Ukrajiny, Bieloruska, Českej republiky a Slovenska - Vernadsky National Contest. A spoločne s Petrom Škripkom a Jánom Maťufkom budeme triom Slovákov, ktorí budú našu maličkú krajinu reprezentovať v hlavnom meste najväčšej krajiny našej planéty. Ešte koncom minulého kalendárneho roka sme na toto podujatie postúpili z celoštátneho kola Festivalu vedy a techniky AMAVET.

 

    

     Po približne trojhodinovom lete pristávame na letisku Vnukovo. Už pred odchodom som počúvala reči o tom, že v Rusku je všetko veľké a vzdialenosti sa tam merajú inými hodnotami ako u nás. Taxík nás má odviezť do nášho prechodného bydliska. Naozaj sú tie vzdialenosti akési iné. Vezieme sa takmer jeden a pol hodiny. Ako z Popradu do Košíc...

     Sme pred internátom školy pre najnadanejšie deti prakticky z celého obrovského Ruska. Areál uprostred lesoparku. Parčík pred našou školou by bol len malou ukážkou toho, kde sa nachádza škola mozgovej mládežníckej elity domovskej krajiny. V škole sa pripravujú žiaci na univerzitné štúdium. Štúdium tu trvá dva roky, v sedemnástich už sú absolventmi a stávajú sa študentmi vysokých škôl.

     Disciplína je tu takmer vojenská. Bezpečnostné opatrenia na najvyššej úrovni. Chlapci v jednom krídle, dievčatá v druhom. Vzájomné návštevy vo večerných hodinách nie sú dovolené. O 22.30 h (môžete si podľa toho nastaviť hodinky) sa vypína wifi, o 23.00 h svetlo. Nočný pokoj treba dodržiavať. A všetko platí nielen pre domácich študentov, ale aj pre nás – hostí. Napriek všetkému sú naši rovesníci mimoriadne priateľskí a pohostinní. Už prvý večer nám pripravili predstavenie školského gitarového kvarteta. Vášeň, s akou hrali tradičné ruské piesne, bola neklamným znakom, že sú na svoju vlasť mimoriadne hrdí.

 

     U utorok ráno nás čaká v školskej jedálni – kaša. A to ešte netušíme, že..., ale o tom neskôr. Presúvame sa (zase asi hodinu) do komplexu Ruskej akadémie vied. Tam máme mať verejnú prezentáciu našich prác. Ja už som niekedy po Novom roku posielala abstrakt svojho výskumu na posúdenie porote, teraz však budem musieť projekt pred komisiou obhájiť v anglickom jazyku. A ten veru nie je mojou najsilnejšou stránkou.

     Azda hodinu blúdim dvoma poschodiami rozsiahlej budovy a pokúšam sa nájsť pre mňa určené miesto. Medzi viac ako tisíckou účastníkov súťaže to zase až také jednoduché vôbec nie je. Zisťujem, že moja angličtina je viac než obstojná v porovnaní s tou, ktorou hovoria organizátori a ich pomocníci.

     Konečne! Tu je môj priestor. Ešteže mám všetko tak pripravené, že rozloženie stánku mi trvá iba niekoľko minút. Všetko mám v jednej veľkej tube, ktorú som ani v lietadle nechcela pustiť z rúk. Zobrala som si ju na palubu. Ak by nedopatrením niekam cestou „zablúdil“ môj kufor, bez zubnej kefky v ňom by som vydržala, ale bez obsahu tejto tuby by som sa nepohla. Našťastie mi vo Schwechate nerobili žiadne problémy. Keď som im vysvetlila, čo je vnútri, dovolili mi to zobrať so sebou.

     Sem-tam sa pri mojom stánku zastavia študenti, ale keď zistia, že ja neviem po rusky, s angličtinou to ani neskúšajú a odchádzajú nasávať informácie k iným exponátom. Mám z toho zmiešané pocity. O to väčšiu radosť mám večer, keď sa dozvedám, že odborná porota, v ktorej sú pracovníci Ruskej akadémie vied a profesori z ruských univerzít, odporučila môj projekt do druhého kola.

     Streda. Najskôr raňajková kaša v jedálni internátu... Jasné! Veď už som vám o tom hovorila. Potom cesta do Vernadského školy. Je to moskovská stredná škola o niečo väčšia ako náš „starý gympel“. A tam prezentácia môjho projektu pred odborníkmi. Prísne tváre miestnych kapacít. Po mojom monológu som dostala tri doplňovacie otázky. Idem ako druhá v poradí prezentujúcich. Našťastie! Za mnou idú iba rusky hovoriaci súperi – z Ukrajiny, Bieloruska, Kazachstanu... Nerozumiem im, a tak môžem odísť.

     Vo štvrtok nás čaká prehliadka skvostov Moskvy. Červené námestie, Kremeľ, Chrám Vasila Blaženého (aspoň zvonku!), Lomonosovova univerzita, planetárium... Vrcholom je svetoznáma Tretiakovská galéria. Tá je naozaj skvostná. Obrazy sú síce pochmúrne, tak trochu depresívne, ale asi sú reálnym odrazom / obrazom ruskej duše. Tri hodiny na prehliadku sú žalostne málo. S opačným dojmom sa vraciame z „lomonosovky“. Ako by som to...? Asi takto diplomaticky: naše starogymplácke „labáky“ sú úžasné!

     No a potom hurá! nakupovať. Dostať tu všetko. Za akúkoľvek cenu. Ťažšie je dohodnúť kšeft. Po anglicky nevedia oni, po rusky zase my. Ale priniesla som si matriošky (to sa z Moskvy musí!) a čokoládu.

  

     V piatok je slávnostné vyhodnotenie Vernadsky National Contest. Moje spolubývajúce z Česka už sú na ceste domov. Obe delegácie (slovenská aj česká) sme získali Laureátske ocenenia a niektorí z nás aj špeciálne ocenenia. Mne sa rozhodla porota udeliť cenu za najlepší interdisciplinárny projekt a najpútavejší stánok.

   

     Sobota je deň návratu domov. Na raňajky... kaša. Ale však to som už vravela. Bola aj vo štvrtok aj v piatok. Prečo by práve v sobotu malo byť niečo iné? Na letisku „trochu“ chaos. Rusi mi nechcú dovoliť to, čo mi v pondelok na Schwechate dovolili mávnutím ruky – preniesť na palubu moju tubu so všetkými materiálmi na súťaž. Dohovoriť sa s nimi je naozaj ťažké. Nakoniec si s paňou (či slečnou ?) za prepážkou píšeme na tablete cez „gúglový prekladač“ a ona nakoniec pochopí. Sú to však nervy.

     Unavená si sadám na svoje sedadlo v lietadle. Mám teraz takmer tri hodiny, aby som si v mysli premietla film uplynulých piatich dní.

     Moskva je mesto paradoxov – nádherné i smutné zároveň.

     Vyčačkané (vrcholom gýčovitosti boli umelé stromy s umelými kvetmi – aby bola jar) i chudobné.

     Tak trochu „potemkinovská dedina“.

     Nemohla som si nevšimnúť, že prezident Putin je pre nich idol. Nemohla som si nevšimnúť ich jazykovú nepripravenosť (a to ja sama mám s angličtinou problémy). Nemohla som si nevšimnúť ich slabší všeobecný prehľad (niektorí naši sprievodcovia nevedeli napríklad ani to, že Slovensko je súčasťou Európskej únie a nie bývalou republikou veľkého Sovietskeho zväzu).

     Veľmi som chcela ísť v Moskve do divadla. Tak tajne som dúfala, že uvidím legendárny ruský balet. Nevyšlo... Možno inokedy.

     Teraz sa už musím sústrediť na maturitu...

      Fotogaléria

 

                                                                                         Nela Gloríková (IV.B)