Vojna. Večné riešenie sporov už od nepamäti. Jedna z vojen nám ostala v pamäti najviac. Tá najhroznejšia v histórii ľudstva – II. svetová, ktorej 73. výročie ukončenia sme si pred pár dňami pripomenuli.

     Počúvame o nej v škole. Dozvedáme sa o nej z televízie i iných médií. Existujú desiatky, možno stovky počítačových hier simulujúcich vojnu. Pripomienka týchto hrôz nás neustále obklopuje. No spôsob prezentácie sa mnohokrát líši od faktov. Vojna len popri nás prechádza, nezasahuje nás, stáva sa pre nás iba slovom. Máme pocit, že je to ďaleko, že to bolo dávno...

     Nie. Nie je to tak. Nám, tretiakom, škola ponúkla dva silné emocionálne zážitky, ktoré nám otvorili oči a povedali o druhej svetovej vojne viac ako desiatky hodín dejepisu.

     Vojna má množstvo príbehov. Veľmi veľa sme počúvali, videli vo filmoch, čítali o hrdinských činoch mužov. No nemala vojna aj ženskú tvár? O viac ako milióne žien bojujúcich v Červenej armáde nám porozprávalo divadelné spracovanie románu Bielorusky Svetlany Alexijevič s veľavravným názvom – Vojna nemá ženskú tvár, ktoré sme mali možnosť vidieť v Slovenskom komornom divadle v Martine.

     Milión žien! Milión príbehov! Milión osudov! Väčšinou tragických. Tie, čo prežili, stratili vo vojne azda všetko, čo sa stratiť dá – príbuzných, priateľov, priateľky. Stratili najlepšie roky svojho života, dievčenské sny, ilúzie. Ich krehké duše sa zo dňa na deň ponorili do hrôz vojny. A mnohí z nás dodnes ani len netušia, že II. svetová vojna – to nebola len záležitosť mužov, ale aj tej nežnejšej polovičky ľudstva.

     Nezabúdajme! Nesmieme zabudnúť! Nedovoľme, aby ľudstvo na ich osudy zabudlo! Ony boli tie, ktoré sa starali o ranených, varili, prali, ale aj bojovali. Po vojne ich však nijaké fanfáry nečakali. Mnohí ľudia, pre ktorých bola vojna čímsi vzdialeným, boli presvedčení, že si tam šli len a len užiť. Opovrhovanie. Ohováranie. Nadávky. V nejednom prípade ich po návrate domov čakalo práve toto. Prečo? Nuž, ľudia sú už raz takí...

     Možnosť vidieť na vlastné oči miesta, kde zomreli milióny ľudí, by zmenilo pohľad každého. Pre nás, tretiakov, to bola návšteva koncentračného tábora v poľskom Osvienčime. Prechádzať sa plynovými komorami „tábora smrti“ v človeku zanechá pocity obrovskej úzkosti a nekončenej beznádeje. Pri počúvaní príbehov ľudí, ktorí prežili, vám behá mráz po chrbte. Vojna veru nebola žiadna hra. Trpeli v nej deti, ženy, muži, zvieratá. Na celú túto hrôzu sa kompetentní prizerali iba z bezpečných miest. Opäť, ako v každej vojne, za všetko pykali iba nevinní...

     Spomienka na vojnu by mala ostať navždy živá v našich mysliach. Pýtate sa prečo? Pretože záleží iba na nás, či sa takáto hrôza bude opakovať. Ako sa hovorí, kto nepozná minulosť, je odsúdený ju prežiť znova...

Kristína Kopaničáková (III.D)