Ahojte všetci! Volám sa Róbert Bednár. Možno ste už o mne počuli, možno nie, tak vám čo-to o sebe prezradím. Pred rokom som kandidoval za predsedu študentskej rady. Dnes sa naplno venujem práve štúdiu dejepisu. Podľa „vševediacej“ wikipédie je cieľom dejepisu rozvíjať morálne, občianske a všeľudské hodnoty prostredníctvom historických poznatkov, a teda budovať historické povedomie. Čo ma k tomu doviedlo? Na prvom mieste musím spomenúť rodičov.

     Môjho otca veľmi zaujímalo obdobie druhej svetovej vojny. Spolu s ním mám odpozerané azda všetky dostupné historické filmy s touto problematikou. Moja mama pracuje v archíve. Už ako decko som prázdniny trávil u nej v práci. Chodil som sa k nej hrávať a ten dejepis sa už jednoducho na mňa nejako nalepil. Máme to proste v rodine...

     Možno sa pýtate, ako prebieha moja príprava. Určite by mi na ňu nestačilo niekoľko dní. Všetko je to o dlhodobej a systematickej príprave. Stále si opakujem učivo a snažím sa prepojiť známe veci s novými zisteniami a poznatkami. Už som spomínal svoje detstvo v archíve. Nechcem byť falošne skromný a môžem povedať, že po tých rokoch už mám niečo v hlave.

     V celkovej príprave mi pomáhajú, samozrejme, naši učitelia dejepisu. Snažia sa mi pomôcť s vecami, ktorým nerozumiem, a vylepšiť moje doterajšie znalosti. Využívam naplno študijné voľno, ktoré mi umožňuje vedenie nášho starého gympla, a opakujem si znalosti a pripravujem sa na... no... nebudem klamať – na víťazstvo. Veď ak niekto nechce na súťaži vyhrať, nemá tam ani chodiť, nie?

     Podľa môjho názoru na dejepisných olympiádach môže súťažiť každý, kto má chuť niečo nové vyskúšať. Nemusí to byť nikto výnimočný. Stačí, ak ho aspoň trochu zaujíma minulosť a je ochotný venovať svoj čas zisťovaniu nových informácií.

     Za svoj najväčší úspech pokladám určite terajšiu „supersériu“ jednotlivých kôl dejepisnej olympiády. Vďaka nim som nielen získal väčší prehľad v histórii, ale mal som možnosť stretnúť mnoho nových ľudí.

     Čo by som chcel raz v živote robiť? Keď som bol malý, túžil som byť prezidentom. Teraz sú moje predstavy trochu reálnejšie. Čím som starší, stále viac sa vo mne bijú dve alternatívy – neviem, či študovať právo, alebo sa ďalej (a už naplno) venovať histórii. Všetko je zatiaľ ešte vo hviezdach. Teraz po piatom mieste na celoštátnom finále dejepisnej olympiády bude mojou prioritou zmaturovať. Veď mi už ostáva posledný rok... 

     Tak takto vyzerá piaty najlepší dejepisár na Slovensku! Robovi všetci blahoželáme k tomuto nespornému úspechu. Práve ten je zárukou, že nech sa so svojím ďalším štúdiom rozhodne akokoľvek, má šancu byť úspešný.

                                                                          Alexandra Švarcová (III.D)