Vojna nemá (a nikdy mať nebude) ženskú tvár

     Žena. Krásna, jemná, nežná. Rozdávajúca lásku, šťastie, radosť. Oslavovaná umelcami, inšpirujúca mužov, očarujúca. Je veru ťažké predstaviť si ju v prostredí, kde vládne zúfalstvo, strach a smrť.

     Priznávame sa, že aj pre nás to bolo pred tým, ako sme videli divadelné spracovanie dokumentárnej koláže bieloruskej spisovateľky a novinárky Svetlany Alexijevič VOJNA NEMÁ ŽENSKÚ TVÁR, nepredstaviteľné.

     Žena vo vojne? V boji? Uprostred lietajúcich guliek a vybuchujúcich mín? Mnohým ľuďom to doteraz pripadá absurdné, nereálne, nemožné.

     Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 2015 Svetlana Alexijevič však rúca všetky tabu. Valcuje všetky názory o vojne. Takmer desaťročie na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia vyhľadávala a spovedala priame účastníčky II. svetovej vojny. Pýtala sa na ich spomienky. Na ich pocity. Viac ako tridsať rokov po tom, ako hrôzy najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva prežili a pocítili na vlastnej koži.

     „Nezaujímajú ju medaily a rady a vyznamenania, v pamätiach stoviek žien, ktoré zažili vojnu ako jej priame účastníčky so zbraňou v ruke, loví to, čo je neprenosné, to najosobnejšie – zážitky, ktoré utkveli na kožiach vojačiek i zdravotníčok, zážitky, ktorých sa nemožno zbaviť, nemožno ich vytesniť z pamäti, ani zo snov. Hrôza vojny sa v dokumentárnej koláži Svetlany Alexijevič strieda s prekvapujúcou ľudskosťou a odkrýva tak celkom inú tvár vojny, tvár, ktorú by sme v kusých kapitolách učebníc dejepisu hľadali len márne,“ čítame v jeden z množstva recenzií tohto literárneho diela.

     Slovenské komorné divadlo v Martine sa rozhodlo túto koláž výpovedí preniesť na divadelné pódium. A my sme mali možnosť toto predstavenie vidieť. Silným príbehom žien ešte pomáhali vynikajúce a presvedčivé herecké výkony všetkých siedmich herečiek. A tak sme viac ako dve hodiny pozerali a počúvali nesmierne emotívne výpovede lekárok, ošetrovateliek, kuchárok, práčok, ale aj ostreľovačiek, dokonca veliteliek mužských vojenských čiat. Ženy, či vlastne skôr dievčatá v našom veku, často aj mladšie od nás. Bojovali o život. Svoj i tých všetkých okolo nich. Vysvetlili nám to, čo si my, deti tejto doby, nevieme ani predstaviť – na svojich skutočných príbehoch nám ukázali nezmyselnosť vojny lepšie, ako akákoľvek hodina dejepisu.

     No a to ešte stále nebol koniec našej umeleckej exkurzie. Cestou z Martina sme odbočili do Dolného Kubína, kde sme si azda tak trochu na upokojenie duší v miestnej Oravskej galérii mohli pozrieť naozaj exkluzívnu výstavu celosvetovo uznávaného amerického multiumelca so slovenskými koreňmi Andyho Warhola.

Martina Švirlochová a Veronika Lučivjanská (oktáva)