Ak by nám chýbala láska, chýbalo by nám vlastne všetko

     Konečne! Po vlečúcich sa hodinách vo vzduchu, nespočetných prestupoch a podpísaní vyhlásenia, že nenesiem nič, čo by mohlo zdevastovať prírodu, ekonomiku či ľudstvo krajiny, pristávame omámení „jet lag-om", no plní očakávaní v Panama City. Cieľ je jasný... Svetové dni mládeže (WYD).

     Pred programom s pápežom sme ale mali možnosť spoznávať kultúru krajiny v Dňoch v diecéze v Santiagu de Veraguas. Okrem neustáleho trúbenia, kriku a (mojimi očami) chaosu plného pre niekoho (ako ja) nezrozumiteľnej španielčiny si za chvíľu zvykám aj na to, že ten exot, ktorý sem akosi nezapadá, som vlastne ja! Konkrétne v Santiagu bola delegácia Slovákov jediným zastúpením Európy. Niet sa prečo diviť, že nás takmer každý Mexičan, Brazílčan či Venezuelčan zdraví nadšeným krikom radosti...

     Dni bežia a my postupne spoznávame ľudí, jedlá, pravidlá cestnej premáv... hmm... Nie, tu srandujem... Doprava je chaos, ktorý záhadným spôsobom funguje. V rámci mestskej dopravy môžete objaviť bláznivo pomaľované busy zvané „Diablo Rocho". Ak aj porozumiete, ktorým smerom má trasu (nebuďte naivní – o cestovných poriadkoch a časoch ani len nesnívajte), a odvážite sa nastúpiť, veľmi rýchlo zistíte, že tento druh autobusu má prednosť pred každým vozidlom a na každej križovatke. Respektíve nemá, ale zariadi si ju počas jazdy aj sám. A to sme ešte nevedeli, že v Paname nájdeme nielen „pôvodom", ale aj srdcom slovenské kohúty. Ako si inak vysvetliť, že vám oznamujú príchod nového rána na vašej rodnej hrude zeme, no vy ste si práve ľahli v úplne inom časovom pásme? Holt... Oceňujem, že sú takí veľkí národovci i v takom ďalekom cudzom svete, ale uspávanka by mala znieť inak.

     Srdečnosť a vľúdnosť Panamčanov takmer vyráža dych. Bývali sme v rodinách, v ktorých len málokto hovoril angličtinou. No napriek tomu, že si s niekým nerozumiete pre bariéry v reči, láskavé srdce chápe aj to, čo by slová nevysvetlili. A musím povedať, že som zažila vrúcnejšie prijatie od Panamčanov než od niektorých Slovákov. Hlavná myšlienka týchto WYD bola „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova". Je pekné počuť. Je pekné predsavziať si. Je však krajšie, ak človek podľa tohto aj naozaj žije. Panama to žila.

     Chcem veľmi povzbudiť všetkých, aby sa na podobných akciách nebáli rozprávať. Som si úplne istá, že moja gramatika či celková komunikácia neboli vždy správne. A aj napriek tomu som sa počas letu z Miamy do Panamy zarozprávala s jednou Panamčankou, ktorá nám po presune do Panama City poukazovala miesta či časti mesta, do ktorých by sme sa inak nedostali.

     Panama je krajina veľkých kontrastov. Prechádzam žiariacim starým mestom, ktorého upravenosť a úroveň má za úlohu lapiť úbohého turistu a vypľuť ho, až keď bude o pár dolárov či balboí (ich vlastné kovové mince) ľahší. Spokojná sa vyberiem jedným smerom a po pár krokoch mi realita strelí veľmi krutú facku. Tak rapídny prechod do chudoby som ešte nikdy nezažila. Prejdem blok, možno dva a ocitám sa v diametrálne odlišnom svete. Počas WYD boli posilnené policajné i vojenské hliadky, a nebyť toho, že sme s našou pani domácou, samých ako pútnikov by nás otočili na päte. Aby ste si utvorili celkový obraz o krajine, nestačí vidieť to pozlátko. Napriek všetkému vidím, ako si tam ľudia vzájomne pomáhajú. Možno nežijú honosne, ale cenia si hodnotu človeka. A ktorá z týchto dvoch vecí je v živote podstatnejšia?

     Druhá časť sa začala rozbiehať a my sme sa po rozsiahlom prieskume medzi anglicky hovoriacimi pútnikmi, mnohých komplikovaných i vtipných situáciách zrazu ocitli na katechézach zmiešaných národov. Pomedzi vlajky Kanady a USA vidíme vlajky mnohých afrických štátov. Cítime atmosféru prijatia. Je jedno, či ste Španiel, obyvateľ Konga alebo Slovák. Je úžasné, ako sú srdcia týchto mladých ľudí naplnené úžasom, radosťou a vďačnosťou.

     Po sérií katechéz a spoločných programov prichádza posledná noc. Všetci pútnici sa zhromažďujeme a spíme pod strechou z hviezd. Práve tu je veľká možnosť spoznať ľudí a ich príbehy, keďže všetci už čakajú len na vrchol programu – záverečnú omšu s pápežom. Nikto už nemá iné plány, nikam sa neponáhľa... Všetky vypovedané myšlienky sa ani zhrnúť nedajú. Ale v krátkosti mladí dostali veľké povzbudenie, aby prežívali doslovne „Božie teraz”. On je darujúcou Láskou a tá pozýva k sebadarovaniu.

     „Nikto ti nemôže sľúbiť ani jeden deň budúcnosti, tvoj život je životom dnes.”

     Veľmi často preferujeme predstavu vzdialeného Boha, pretože obraz toho, ktorý nás konkrétne miluje, by vyžadovala, aby sme sa naučili vnímať Boha v každodennosti.  Pápež vyzval nás – mladých, aby sme si uvedomili, že my nie sme budúcnosťou, MLADÍ SÚ PRÍTOMNOSŤOU!

     „...pretože tam, kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.”

     A to, do čoho sa zamilujeme, sa dotkne všetkého v našom živote. Ja to vnímam ako osobné pozvanie zamilovať sa do lásky v každodennosti. Učiť sa žiť lásku v každodenných a bežných situáciách. Nie je všetko ako všetko. Mohli by sme mať všetko, ale ak by nám chýbala láska, chýbalo by nám vlastne všetko. Preto, ak máme v živote kopu materiálneho, ale stále pocit, že nám niečo chýba... možno len nie sme naučení žiť lásku v jednoduchosti a maličkostiach.

A čo ty? Prejavil si už dnes niekomu konkrétnu lásku v každodennosti?

Barbora Franková (IV.D)