Autorka píše o svojom osobnom zážitku. Píše o tom, čo videla a počula na vlastné oči. Takmer dva roky chodila do obce Šumiac pod Kráľovou hoľou.

     Jej pôvodným zámerom bolo naučiť sa zhotoviť čepiec. Po prečítaní knihy ale musím skonštatovať, že za tým bolo niečo aj iné. Ba dokonca si myslím, že iba samotný čepiec vôbec nebol jej zámer. Neučila sa ho vyšívať pre nejaké tradície. To dávala od začiatku dostatočne jasno najavo. Nemalo to byť znakom manželstva. Ide o niečo úplné iné, dôležitejšie a oveľa hlbšie.

     Učila sa niečo, čo dovtedy nevedela. Získala novú zručnosť a tým si vpúšťa do vlastného života čosi cudzie. Jej učiteľkou sa stala Iľka, jedna z posledných žien, ktoré tvoria ľudové odevy. Príbeh je postavený na takmer pravidelných stretnutiach, pri ktorých sa autorka dozvedá stále viac zo života Iľky a napokon aj zo života iných ľudí, ba dokonca seba samej.

     Miestami som mala pocit, že autorka bojuje sama so sebou a akoby sa nevedela rozhodnúť, ako sa chce postaviť ku folklóru ako takému. Išlo o jeho odmietanie, gýčovosť, no aj porozumenie a snahu o radu v živote.

Postupne sa to celé pre ňu stáva terapiou. A to nemyslím len terapiou vyšívaním v živote autorky, ale aj terapiou čítaním. Nájdete v tom obidva.

     Ako som už uviedla, v knihe sa dozvedáme a učíme aj o slovenských tradíciách. O tom, ako vyzeral slovenský život kedysi a ako vyzerá dnes.  O tom, ako to prebieha v slovenských dedinách. Ale aj o tom, ako si sami v sebe vieme vytvoriť nepochopiteľné rasistické predsudky. 

     V knihe sa vyskytovali medzititulky písané „tučným“ písmom – boldom. S nimi som mala spočiatku problém, pretože ma vyrušovali pri čítaní a rušili mi spleť myšlienok. Nebolo to ale nič, na čo by sa nedalo po čase zvyknúť.

     Kniha sa mi celkovo veľmi páčila. Nevedomky som sa pri jej čítaní učila o novej kultúre a taktiež o životných hodnotách. Bola síce útla, no o to výstižnejšia.

                                                         Karin Koščáková (III. B)