Škoda, že takých dní nie je v roku viac. Dní, v ktorých by medzi nami všetkými vládli spokojnosť, šťastie, prajnosť. Dní, v ktorých by sme boli ochotní a schopní počúvať jeden druhého. Dní, v ktorých by sme si našli čas byť dobrí.

     Žijeme naozaj akúsi temnú dobu. Tma nie je len v cukrárňach, kaviarňach, reštauráciách, ale mám pocit, že najmä v našich hlavách, srdciach, vzťahoch.

     Ježiško, zažni, prosím, aspoň maličké svetielko. V tej tme bude aj to silným reflektorom. Ľudia určite nie sú naozaj takí zlí, ako to v tej tme vyzerá. Živnou pôdou každého zla je strach. Strach z neznámeho. Najviac zo všetkého sa bojíme neznámeho.

     Kovid je pre nás všetkým tým neznámym. Nevieme ho liečiť. Nevieme ho riešiť. Nevieme sa ho zbaviť. A aby sme zakryli svoju nemohúcnosť, odmietame pre istotu všetko. Nie sme ochotní (a niektorí azda ani schopní) priznať, že tá naša cesta nemusí byť správna. Namiesto toho, aby sme počúvali tých pár ľudí, ktorí majú aspoň šajn o tom, kadiaľ ísť ďalej, počúvame a veríme šarlatánom, ktorí zrazu zacítili šancu byť v žiare reflektorov. Sám vidíš, kam to vedie.

     Tvoje narodeniny, milý Ježiško, sú časom, keď by sa patrilo poďakovať. Žiadne ĎAKUJEM však nie je dostatočne veľké na to, aby sme ním povedali všetko to, čo by sme mali predovšetkým našim zdravotníkom v preplnených nemocniciach. Len o kúsok za nimi sú učitelia, predavači v obchodoch, vodiči autobusov, ktorí denne prichádzajú do styku so stovkami (tisíckami?) potenciálnych prenášačov tej pliagy. Hanobiť, znevažovať, zosmiešňovať dokáže každý, poďakovať len tí múdrejší... Pribaľ preto do všetkých balíčkov každému trochu tej naozajstnej múdrosti a pokory.

     Vianoce sú ale aj časom odpúšťania. Odpustime napríklad tým, ktorí (určite nechtiac) naleteli spomínaným hlásateľom zaručene „múdrych“ rád. Prines, milý Ježiško, každému pod stromček, veľký balík porozumenia, tolerancie, schopnosti uznať, že nie iba ja mám pravdu a každý má právo na omyl. Ján Palárik do svojho Zmierenia zakomponoval aj to, že dobre bude až potom, keď všetci SPOLOČNE budeme ťahať za jeden koniec, budeme si jeden druhého ctiť, vážiť, aby sme si „jeden druhému úprimne dopriali a aby žiadnej nenávisti, žiadneho sváru medzi nami nebolo“.

     Ešte ostanem v umeleckej literatúre, pretože tá je plná naozaj (!) múdrych rád. Ján Smrek vo svojej nesmrteľnej básni Bacardi napísal:      

 

Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.

 

Naozaj nebude dobre na svete, kým ľudia bažiaci po moci, sláve, možnosti ovplyvňovať iných a manipulovať s nimi sa nenavrátia k svojej prapodstate – konaniu dobra. Nie toho sebeckého dobra pre seba. Veď človek má predsa najviac vtedy, keď sa môže a chce podeliť s inými. Do tretieho balíka, preto, milý Ježiško, nadeľ všetkým ochotu podeliť sa o všetko pekné a dobré – o lásku, o radosť, o šťastie. To bude tým svetielkom v tme, v ktorej momentálne tápeme.

 

Krásne Vianoce plné svetla všetkým!