Je všeobecne známe, že naše gymnázium patrí medzi najprestížnejšie školy v širokom regióne a je už druhý rok najžiadanejšou školou Prešovského samosprávneho kraja. Budova, v ktorej naša škola sídli, však má za sebou aj oveľa temnejšie stránky. Približne od roku 1920 to bol vojenský objekt. Najčernejším obdobím bolo obdobie druhej svetovej vojny.
Písal sa rok 1942. Už od soboty 21. marca sa v popradských kasárňach, teda v budove našej školy, zhromažďovali stovky židovských žien a dievčat. Nevedeli, čo ich čaká. Oficiálna verzia znela, že idú do pracovného tábora. V stredu 25. marca 1942 vo večerných hodinách ich presne tisíc nahnali na popradskú železničnú stanicu, kde museli nastúpiť do dobytčích vagónov. Presne o 20.20 h sa vlak pohol. Cieľovou stanicou bol v roku 1941 zriadený koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau neďaleko poľského mestečka Osvienčim. Doň došlo iba 999 živých dievčat a žien, oslobodenia sa dočkalo len dvadsať z nich.
Tým sa spustila prvá lavína takýchto transportov, ktorá trvala až do neskorej jesene spomínaného roka. Druhá vlna prišla o dva roky neskôr. Celkovo bolo zo Slovenska deportovaných okolo 70 000 Židov.
V sobotu 25. marca 2017, presne v deň 75. výročia tejto hroznej udalosti, odhalili na budove našej školy pamätnú tabuľu pripomínajúcu začiatok azda najtragickejšej genocídy na našom území. Tabuľu prišla odhaliť 92-ročná Edita Grosmanová – posledná ešte stále žijúca pamätníčka prvého transportu. Dôležitosť tejto udalosti ešte zvýraznila účasť hlavy štátu prezidenta Andreja Kisku.
„Prežila som, aby som hovorila,“ povedala na úvod pani Grosmanová, ktorá pricestovala so svojou vnučkou z Kanady, kde trvale žije. „Som smutná a zároveň rada, že tu môžem stáť. Smutná preto, lebo som si vždy predstavovala, že my, naša generácia, ktorá prežila koncentrák, pripraví mládeži lepšiu budúcnosti. Žiaľ, nepodarilo sa nám to. Som však rada, že ešte stále žijem a môžem vydávať svedectvo.“
V Osvienčime v neľudských podmienkach prežila vyše tri roky. Zažila, aké je to byť menejcenný a vyradený zo spoločnosti. Vtedy však podľa vlastného vyjadrenia vôbec nechápala, že za peklo, ktoré prežívala na Zemi, môže jej rasový pôvod.
A čo je z toho všetkého dôležité pre nás, súčasných študentov a vôbec mladú generáciu? Na hodinách dejepisu sa učíme o tejto temnej ére. Fakty, skutočnosti, čísla... Počuť však zážitky z úst tej, ktorá tým všetkým prešla, vidieť ju naživo, je neporovnateľne silnejší zážitok. Som presvedčená, že som v sobotu nebola jediná, ktorej pri jej rozprávaní behal mráz po chrbte.
Holokaust je najväčšou tragédiou v dejinách židovského národa. Nažive zostalo len veľmi málo tých, ktorí o nej môžu podať vlastné svedectvo. Žiaľ, aj dnes vidíme okolo seba netolerantné prejavy rasizmu a nenávisti. Je dôležité si stále pripomínať, aké následky to môže mať na spoločnosť.
Hlavne preto bola pri vchode do našej školy po sedemdesiatich piatich rokoch slávnostne verejnosti odkrytá pamätná tabuľa, ktorá má národu oživiť v pamäti históriu. Len ak nezabudneme na nešťastné obdobie našich dejín, máme šancu zabrániť tomu, aby sa zopakovalo.
Debora Neubellerová (III.B)
