Samota. Slovo, ktoré sa mi preháňa hlavou hore-dole.
Samota. Krásna i nenávidená.
Sedím na betónovej dlážke opretý o studenú stenu v miestnosti bez okien. Premýšľam. Na stene svietia biele vyryté čiarky. Je ich už veľa. Spomínam si, ako som našiel prvú. Nemyslel som si, že ich bude toľko.
Tie biele čiarky sú mojím jediným spojením so svetom tam vonku. Držia ma pri vedomí. Vďaka nim som ešte totálne nezošalel. Zatiaľ... Najprv som si myslel, že ich sem chodí niekto vyrýpať do tej hnusnej vlhkej steny, kým spím, ale to sa ukázalo ako nesprávne. Vyrývajú sa samy. Áno, je to čudné, ale nie viac ako to, čo som už videl.