Vošli sme do rohovej izby. Posadila sa na posteľ pri okne. Hľadela von. Do chladnej noci. Vietor rozohnal skoro všetky oblaky. Také žiarivé hviezdy som ešte hádam nikdy nevidel. Mesiac jej osvetľoval tvár. Bola ešte krajšia ako v dennom svetle.
„Prečo si ma sem zaviedla?“
„Lebo...,“ dlho rozmýšľala. „Vlastne ani neviem.“
Zostal som stať pri dverách totálne zmätený.
„Zavri ich, prosím,“ sladko zašepkala.
Zavrel som dvere a neveriacky sledoval môjho anjela. Hudba sa trochu stlmila. Ticho. Bola ticho. Ale v jej vnútri to určite muselo hulákať. Striedavo sa usmievala alebo sťahovala kútiky úst smerom dole tak, že som si už myslel, že plače. Čo sa deje?
.