Milý Ježiško! 

     Budú to zvláštne Vianoce. Ale čo iné by sme mohli čakať po takom zvláštnom roku?

     Futbal a hokej sa hrajú pred prázdnymi tribúnami. Skalní fanúšikovia majú možnosť sem-tam čo-to vidieť v televízii či na monitoroch svojich počítačov. Nie je to ono.

     Divadlá sú takisto bez divákov. Sem-tam si čo-to môžeme pozrieť z nášho súkromného obývačkového hľadiska v televízii. Ani toto nie veru ono.

     Školy sú bez žiakov. Tí si možno tiež sem-tam čo-to pozrú cez „milovaný“ Teams. Asi ani netreba tretíkrát opakovať, že to veru vôbec, ale naozaj vôbec nie je ono...

Včera sme priniesli prvú várku starogympláckych reakcií na otázku, či je na Vianociach naozaj krásne JEDLO. No a aby bolo absolútne jasné, že túto myšlienku reklamnej kampane jedného z obchodných reťazcov sme totálne zavrhli, tu je druhý diel – rovnako hľadajúci krásu týchto sviatkov v niečom úplne, ale naozaj úplne inom.

Je na Vianociach naozaj krásne JEDLO, ako nás o tom presviedča reklamná kampaň jedného z obchodných reťazcov? Čo si o tom myslia starogympláci? Stačilo malilinké „nakopnutie“ a naša mailová schránka vetasg@stary-gympel.sk sa plnila ohlasmi jedna radosť. Tu je prvý diel našich zistení. Druhý príde už zajtra...

   Krik. Zdrvujúci hluk valiaci sa z každej strany. Hlasy, ktoré nechcú mlčať. Úzkosť a stres. Posledné dni ma tento tlak zráža k zemi.  

     Nároky valiace sa z každej strany.

     „Napíšeme si písomku!“

     O tejto vete sa mi už aj sníva. Nie, nikomu to nevyčítam. To len moja hlava sa akosi nechce prispôsobiť. Predstavujem si, ako sa pod tou ťarchou zložím.

     Dosť! Už stačilo!

     Nadýchni sa...

     Svet sa zrazu prestane točiť tak rýchlo. Vety dávajú opäť zmysel. Sadám si na stoličku, pozerám von oknom a zamýšľam sa. Je to všetko až také zlé, že sa to nedá prežiť? Život predsa prináša nielen strasti, ale aj slasti. Bojujeme. Výhra strieda prehru. No a ja veľmi dobre viem, že predsa sú to práve tie prehry, ktoré ma posúvajú.

     Nadýchni sa...

     Srdce konečne vyhráva svoju známu melódiu. Pozerám von oknom, bieloskvúca zasnežená krajina mi vracia pokoj. Hľadiac cez okno si uvedomujem, že toto je posledná vojna, ktorú zvediem tento rok. Vojna samej so sebou.

     Nadýchni sa...

     Poslednýkrát. Začínajú sa mi dvíhať kútiky. Kontrolky sa ustálili. Prekonala som to. Vyslobodila som sa z izby, do ktorej som sa sama uzamkla. Vstávam, utieram si bacuľaté líca, som pripravená bojovať. Bojovať so svetom, s okolnosťami, so sebou. Zvíťazím...

                                                                          Zuzana Guzyová (II. C)

Milí naši čítači.

Spúšťame novú nepravidelnú rubriku, ktorú sme nazvali jednoducho KONTRA. Chceme sa v nej občas z rôznych strán pozrieť na to, čo nás obklopuje. Nie, nechceme hádky, škriepky, spory. To necháme iným. My chceme len naozaj len vidieť, čo nás teší či hnevá, čo by sme si chceli zapamätať alebo čo najskôr na to zabudnúť. A chceme to vidieť nielen z jedného uhla pohľadu. Nič na svete nie je len biele alebo len čierne. A práve preto, aby sme boli schopní vnímať aj farby medzi týmito pólmi, dáme zakaždým priestor dvom protichodným stranám. A vy nemusíte súhlasiť ani s jedným názorom. Medzi tou bielou a čiernou je totiž farieb ajajáj... a ešte trochu viac...