V brožovanej ani nie 200-stranovej knižočke ponúka autorka deväť poviedok. Hneď na začiatku musím povedať, že prakticky všetky sa mi páčili. Hoci...

     Hoci keď som sa pustila do prvého príbehu, bola som mierne zmätená. Nie a nie zistiť, kto je vlastne rozprávač. Trvalo to však len pár strán, kým som sa zorientovala. A potom som si už čítanie začala užívať. Každá poviedka bola niečím výnimočná. Jednoducho ma to nenechalo ľahostajnou. Po prečítaní každej som ešte dlho rozmýšľala. O príbehu, o postavách, o ich osudoch...

     Autorka totiž prichádza s témou, ktorá je (aspoň podľa mňa) v slovenskej literatúre takmer tabu - problematika „queer“. Prekvapilo ma to! Mala som totiž až doteraz naozaj pocit, že v slovenskej literatúre sa jej autori vyhýbajú, alebo aspoň o nej mlčia. Barboru Hrínovú obdivujem za jej odvahu prelomiť tieto ľady. Potešilo ma, že sa nebála vykročiť na tento neprebádaný a nevychodený chodníček. A zvládla to bravúrne! Až tak dokonale, že medzi odborníkmi získala cenu Anasoft pre najlepšiu slovenskú knihu uplynulého roka. Myslím si, že zaslúžene.

     V Jednorožcoch rozoberá, samozrejme, aj iné témy. Ale všetky sú z úplne každodenného života, čo sa mi naozaj páčilo. Autorka má zaujímavý štýl písania, ktorý, ako som už spomenula, je zo začiatku mätúci. Ale keď som sa poriadne začítala, kniha sa mi začala neskutočne páčiť.

     Ja Jednorožce odporúčam! Som veľmi rada, že sa takáto knižka dostala aj do slovenských škôl a vďaka Anasoft Litere gymnazistov som mala možnosť prečítať si ju.
           

Barbora Rošková (III. C)