Všimli ste si plagáty a tabule, ktoré najnovšie zdobia steny na prvom medziposchodí a dolnej chodby našej školy? Že nie? Odporúčame vám čím skôr tak urobiť! Ide totiž o práce našich žiačok Veroniky Lazorovej z III. B a Laury Božikovej z III. C, ktoré v rámci svojej SOČ-ky (stredoškolskej odbornej činnosti) veľmi detailne a zaujímavo spracovali históriu nášho „starého gympla“ a jeho súčasnej budovy. Dievčatá svoje práce s ďalšími spolužiakmi prezentovali v Prešove a v piatok  24. marca 2023 o nich porozprávali žiakom prímy, tercie a kvarty pri príležitosti blížiaceho sa 70. výročia otvorenia brán našej školy. Tak si prečítajte, o čom to celé bolo!

     Pravdepodobne už viete, že naša „kukučínka“ nestála vždy na mieste, kde sme na ňu zvyknutí dnes. Do terajších priestorov sme sa presťahovali len v roku 2002. Dovtedy sa od roku 1953 na niekdajšom Leninovom nábreží, neskôr Popradskom nábreží, neučili len žiaci strednej všeobecno-vzdelávacej školy, ale i žiaci dvanásťročnej strednej školy, strednej školy pre pracujúcich a dokonca i žiaci základnej školy.

     Prechádzate ten zoznam a stále nevidíte slávne triedy osemročného gymnázia? Veru, čítate správne! Tie sa totiž po prvýkrát otvorili až v roku 1995. Niektorí z vás si možno stále spomínate na súčasť nášho gympla – športovcov, resp. osobitné športové triedy, ktoré sa len nedávno presťahovali do kompletne nových priestorov a začali si raziť vlastnú cestu ako Stredná športová škola Poprad.

     Už krátko po tom, čo naše gymnázium prijalo svojich prvých študentov, rozbehla sa činnosť mimoškolských aktivít. Už v roku 1960 sa pod vedením Augustína Kuchára ujalo školské divadielko Oko. Svojou prvou hrou pod názvom Hračky nás už nebavia si získalo veľké sympatie verejnosti. Pri zisťovaní záujmu o obnovenie niečoho podobného sa v príme, tercii a kvarte dvíhali ruky záujemcov.

     Reportérov, moderátorov a kameramanov našej školskej televízie vidíme po našich chodbách pobehovať už deväť rokov. Naši žiaci sa usilovne zapájajú aj do každoročnej akcie Kvapka krvi, zúčastňujú sa so svojimi výrobkami na rôznych výstavách. Istotne ste už počuli o Prírodovednom päťboji či najnovšej novinke, ktorou sú naše starogymplácke podcasty. Vedeli ste však o tom, že sme mali aj školskú kapelu pod názvom Rainbow six?

     O všetkom sa môžete dozvedieť ešte viac po naskenovaní QR kódov z tabúľ, ktoré lemujú schodište až po prvé poschodie. Dokonca sú tam i rozhovory s absolventmi nášho gympla, medzi ktorými nechýba ani bývalý prezident pán Andrej Kiska.

     Bohužiaľ, minulosť zvykne skrývať aj svoju temnú stránku. Ani história budovy našej školy nie je len ružová. Práve tejto oblasti sa venuje Laurina výstava na dolnom podlaží. Aj tu sú k dispozícii bližšie informácie po naskenovaní QR kódov. Tým smutným udalostiam je venovaná i pamätná tabuľa pri vchode do našej školy.

     V triedach, v ktorých sa dnes učíme matematiku, biológiu či slovenčinu, sa v marci 1942 zhromaždilo množstvo mladých, sedemnásť- či osemnásťročných dievčat z východného Slovenska. Čakali spolu na niekoľkomesačný „výlet na brigádu“ do ďalekého Nemecka. Povedali im, že si zarobia peniažky a možno si vďaka tomu ešte užijú leto s kamarátkami. Nemali najmenšieho tušenia, že vlak, ktorým odišli 25. marca 1942, ich do Nemecka nikdy nedovezie.

     Doviezol ich do koncentračného tábora v Osvienčime. Z tisícky mladých dievčat sa na konci vojny vrátilo len dvadsať. Nie je žiadnym tajomstvom, že počas Druhej svetovej vojny tábory ako tento oplývali neľudskosťou, krutosťou a tvrdým násilím. Bez ohľadu na vek, pohlavie či zdravotný stav väzňov. Boli to však práve tieto veci, ktoré dievčatá zomkli a spojili veľkou láskou, lojalitou a solidaritou. Tie ich tiahli i na neslávne známom Pochode smrti v januári 1945, keď museli peši prejsť za neľudských podmienok stovky kilometrov do záchytných táborov v Nemecku. Ich vzájomná pomoc, obetavosť a hĺbka priateľstiev sú veľkou inšpiráciou pre nás do dnešného dňa.

     Osudy a životné príbehy týchto židovských dievčat z vôbec nie sú porovnateľné s tými našimi. Je preto našou ľudskou a morálnou povinnosťou rozprávať o týchto veciach nahlas, robiť osvetu a nikdy nedopustiť, aby sa niečo podobné zopakovalo.               

    Lucia Mrštinová (sexta)