V Seredi bol počas druhej svetovej vojny pracovný a koncentračný tábor, v ktorom zhromažďovali slovenských Židov. Dnes je na jeho mieste spomínané múzeum zachytávajúce toto temné obdobie našich dejín. Zároveň je to aj pamätník približne 16 000 Židom, ktorí seredským táborom prešli a už sa nikdy domov nevrátili.

     V Seredi nás privítal dážď. Ten akoby sa snažil ešte dokresliť pochmúrnu atmosféru. Naša cesta múzeom sa začala na prednáške milého pána, ktorý nám priblížil históriu výstavby koncentračných táborov. Zo záznamu sme si vypočuli svedectvo Edity Grosmanovej.

     Pýtate sa, kto to je? Bola to jedna z 999 mladých židovských žien a dievčat, ktoré boli práve z budovy našej školy koncom marca 1942 transportované do koncentračného tábora v Osvienčime. Ona bola jednou z približne dvadsiatich, ktorým sa podarilo prežiť viac ako tri roky v neľudských podmienkach až do konca vojny.

     Po prednáške sme sa presunuli do druhého baraku, v ktorom sme sa dozvedeli o významných míľnikoch koncentračných táborov. Nasledovala zaujímavá a poučná prehliadka múzea. Každého zaujalo niečo iné – nápisy, obrazy, artefakty...

     V predposlednom baraku nám predstavili každodenný život v seredskom pracovnom tábore. Fotky na stenách, imitácie spální, pracovných dielní a školy nám pomohli lepšie si predstaviť každodennú rutinu Židov.
     Počas tohto dňa sme sa preniesli späť v čase do temnej doby spred viac ako ôsmich desaťročí. Uvedomili sme si, že je lepšie sa z histórie poučiť, ako ju opakovať.

Petra Pitoňáková, Sára Barloková, Laura Božiková (III. C)