Náš cieľ poznáme - čistička odpadových vôd v Matejovciach. Cesta má však byť aj pre nás prekvapením. Vlečieme sa po asfaltke cez Stráže, až sme zrazu za cintorínom v poli. Slnko začína piecť, postupne zhadzujeme zo seba vrstvy oblečenia. Asfalt sa stráca. Poľné cesty si však slnko vôbec nevšímajú, schnúť sa im nechce.
     Určite poznáte ten šport, kde sa súťažiaci vrhajú, skáču a bežia cez možno meter hlboké kaluže blata. Nejako takto to vyzerá aj pred nami. Plavky nemáme, nikto nám nepovedal, že by sa nám zišli. Náš vnútorný pesimizmus však smerom do optimistických výšin dvíhajú niektoré dievčatá, ktoré sa rozhodli prísť v bielych teniskách. Škodoradosť – najväčšia radosť. Utíšiť náš smiech a radosť z času stráveného spolu sa ani mokrej tráve, blatu a kalužiam nedarí. Čo by sme to boli za starogymplákov, keby sme si nevymysleli žiadnu súťaž. Bojujeme o to, kto má najšpinavejšie a najzablatenejšie topánky a komu sa to bude najťažšie čistiť. Víťaz? Všetci!

     Vychádzame na kopec a žasneme pri nádhernom výhľade na našu slovenskú pýchu – Vysoké Tatry. Ešte aj tých pár obláčikov na oblohe akoby ich skrášľovalo. Máme ich celé pred sebou ako na dlani. Naozaj sú očarujúce.

     Naše zraky sa však upierajú aj dole. Tam pod sebou vidíme našu cieľovú destináciu – čističku odpadových vôd. Už pred hlavnou bránou cítime zápach, ktorý nám potvrdzuje, že sme na mieste.

     Veľmi sympatický pán, na ktorom je vidieť, že ho jeho práca baví, nás sprevádza celým areálom. Dozvedáme sa mnoho nových informácií. Na konci už vieme, čo ktorou časťou potrubia preteká, čo sa kde z odpadu zachytí, kde vytečie už niekoľkonásobne prečistená voda a čo sa stane so zachyteným kalom. Vieme, že z toho najväčšieho zápachu sa tvorí bioplyn, ktorý sa priamo v čističke spaľuje a vytvorené teplo vyrába elektrickú energiu. Do čističky priteká každú sekundu takmer 700 litrov odpadovej vody, denne sa z nej odstráni za dva obrovské kontajnery takmer suchého kalu, z ktorého sa potom vyrába palivo pre teplárne. Predstavte si však, že nebyť ČOV, tento sajrajt by vytekal kdesi do rieky... 

     No a čo ostatné naše zistenia? Overili sme si, že ochranné rúško funguje naozaj len jednosmerne, teda nepomáha pri snahe uchrániť seba od smradu. „Vôňa“ miestneho prostredia v kombinácii s našimi prepotenými tričkami vytvára čosi, pri čom kozmetické firmy musia prasknúť závisťou.
     Exkurzia sa končí a my čakáme na sľúbené vykúpenie. Autobusy! Vezieme sa späť ku škole a z tvárí sa nám dá presne vyčítať, na čo sa tak strašne tešíme. Áno, presne tak – na našu pani kuchárku Renátku, ktorá nás srdečne víta s plným tanierom v ruke.

 

                                                           Anna Mária Pavolková

                                                           Ema Popadičová

                                                           Dominik Marianik (všetci II. C)

FOTOGALÉRIA