Vzduch bude čistý a ľudia tiež. Opäť sa stretneme všetci v škole, na ulici, v preplnenom autobuse... Zase si budeme vážiť tie otravné zvyky ostatných.

     A práve teraz, keď vôbec nie sme si istí budúcim dňom, práve teraz sa pozrite z okna…

     Jeseň je sen.

     Listy dopadajú na zem, akoby tušili, že im strom už viac neposkytne oporu.

     Čas odísť. Nie, odchod nikdy nebol zbabelý. Pozrite sa na tú krásu! Ako ladne sa pretancujú až k zemi. A ani sa mi neopovážte povedať, že to nie je krásne. Že odchod nie je krásny.

     Ako stromy nechávajú odísť listy, tak aj vy nechajte odísť všetky tie starosti, ten nepokoj, ten strach o zajtrajšok. I samotnú samotu. Nechajte ich, nech si len odplávajú. Tak krásne a ladne, ako listy opúšťajú základňu.

     Toto obdobie vyvoláva pokoj. Oranžová farba. Kabáty. Teplé čajíky s knižkou v ruke. Myslím si, že sa k týmto tradíciám môžu tentoraz pokojne pridať aj kamoši na telefóne či domáca karanténa.

     A je to v poriadku. A určite sa všetci zajtra zobudíme a nikto nebude plakať, že nesmie ísť do školy. A potom sa, prosím, pozrite z okna a dovoľte všetkým zlým a pochmúrnym myšlienkam, ktoré vás trápia, odísť od vás.

     Je čas ísť.

     Nech odíde to, čo nám už nemá čo poskytnúť.

     Nezabúdajme, že odchod je predsa taký krásny...

 

Viktória Kostolníková (III.B)