Je to už pár dní. Rok sa blížil ku svojmu úspešnému (?) koncu. Doráňaní sme sa plazili za hodinovými ručičkami. Z každej strany sme čakali ešte poslednú ranu, ktorá nás mohla doraziť.

     Ha-ha-há... Rok s nulou na konci nám tak ľahko odpočinok nedopraje.

     Poďme ale pekne od začiatku!

     Všetci plní eufórie sme sa lúčili s rokom 2019. Nikto z nás nečakal, že to bude taká jazda. Jazda na horskej dráhe, akú nemajú ani v parkoch. Parkoch, kam tak radi chodíme za zábavou. Zábava to teda veru nebola.

     No nič. Začiatok bol ešte ako-tak. Dalo by sa povedať, že hladký. Nasledoval však prudký pád. Ešte sme ani nezačali stúpať a už zase letíme dole. Trošku sme si otrepali hubu. Niektorí to azda už aj potrebovali. Neklamme si! Jedna katastrofa striedala druhú. Stále však môže byť horšie...

     Trošku sme sa otriasli. Leto bolo fajn. Preplnené Tatry, kúpaliská, parky. Ako keby sa nič nedialo. Súper však pripravoval úder, ktorý nás poslal ešte hlbšie.

     A tak sme opäť padali nekončiacou dráhou do neznáma. Neznámo sa neblíži. Kde-tu... Zrazu... Malilinké stúpanie. Dočkali sme sa! Zbrane. Nie doslova, samozrejme. Mozgy z celého sveta úspešne dokončili svoju prácu. Jej plody sú už po celom svete. Zbrane záchrany. Aké ironické, však?

     Skončime teda na konci. Spod deky píšem posledné zbohom. Zbohom tomuto roku. Zlému roku. Ale aj keď bol, aký bol, dal nám veľa. Veľa užitočných lekcií. Vážme si, čo máme, lebo ako mávnutím čarovného prútika o to môžeme prísť. Stále môže byť horšie. Či...?

                                                                      Zuzana Guzyová (II. C)