Toľko hnevu vo vzduchu. „Inteligencia“ bojujúca proti našej jedinej záchrane. Hnevá ma, ako sa to všetko rúca. Hnevá ma, akí sme navzájom ku sebe ľahostajní. Hnevá ma „človečina“ bojujúca proti sebe.

     Sama to cítim. Hnev v mojich žilách sa búri. Zahadzujeme svoje najkrajšie roky sedením doma. Priateľovu tvár mám už len v spomienkach. Ako mi to chýba... Ranné objatie na chodbe školy... Veľkoprestávková káva... Triedy plné smiechu spolužiakov... Normálneho šťastia...

     Divná doba...

     Zdravotníci vydávajúci svoj posledný dych pre záchranu dýchania iného. Sedíme si doma a srdíme sa. Chceš si to s nimi vymeniť? Vieš, čo by dali za takéto privilégium oni?

     No a potom „odborníci“ v uliciach... Nedoprajú im chvíľku s rodinou. Lebo pivko si môžu užiť LEN z gauča. LEN...

     Ale jasné, že to hnevá aj mňa. Všetky tie emócie lomcujú aj mnou. Prežívajme ich však všetci z domu. Nájdime v sebe aspoň kúsok ľudskosti – k tým druhým. Pochopenia – k tým druhým. Lásky – k tým...

     Neuvedomujeme si, aké máme šťastie. Šťastie byť tu. Živí.

     Divná doba...

     Prosím! Prosím!!! PROSÍM!!!

     Odpustime si LEN tú prechádzku na Štrbské...

     LEN to vybehnutie do mesta...

     LEN chvíľočku medzi ľuďmi...

     Darujme čas zdravotníkom, svojej vlastnej budúcnosti, sami sebe. Vydržme ešte chvíľu...

     Aj v tejto divnej dobe.

Zuzana Guzyová (II. C)