Oáza pokoja. Útočisko. Každý ho máme. Každý sa niekam utiekame, keď nám život rozdá o čosi  horšie karty. Ani sa odtiaľ nechceme vrátiť do neľudského sveta ľudí.

     Voda hádajúca sa s kameňmi. Od toľkej hádky pení a pení. Tvaruje sa a aj ona tvaruje. Hoci prechádza každou skúškou, niekedy sa len tak-tak uchráni pred krachom. Mala nám by byť vzorom. Bojovníčka proti svojej vôli. Hrdá, no stále pokorná. Silná, a predsa bezradná. Krásna, a aj tak bridivá.  

     Malé údolie toho najkrajšieho kriku, aký si človek vie predstaviť. Hádka opakujúca sa už po stáročia. Žblnkot. Človek ani nevie oceniť všetku tú prácu, čas a trpezlivosť, ktorú do toho tvorkyňa dala. Aj napriek všetkým ľudským zradám. Vydržala.

     Z času na čas vykukne malá hlava akejsi zvedavej zveri, kontrolujúcej bezpečnosť prechodu. Pri prvom kroku na ľadovým bozkom pokrytý kameň zastane. Hľadí. Uvažuje. Občas ju od ďalšieho kroku odradí ľudská vrava nesúca sa stovky metrov.

     Ach, tí ľudia! Ako by sa cítili, keby ich niekto doma strašil?

     Hnedasté ihličie rozsypané na zemi ako tehly domu, čo stratil ducha, ani teraz ešte neprezradí príbeh tajený už stovky rokov. Skrýva ho. Chráni. Iba občas spod neho sťa žila vykukne koreň, aby sa nadýchol. Riskuje vlastný život, aby okúsil prepych našich pľúc. 

     Stromy. Aha stromy! Hrdo týčiace sa chránia túto vodu pred okom človeka nehodného vidieť jej krásy. Lebo on sa chce pozerať iba očami. Vidí, ale necíti.

     Tucet metrov stromu vrhá tieň na ľudskú bolesť. Iba pokorný pohľad zdola však dovoľuje človeku vidieť veci zhora.

     Visí tam reťaz. Visí ako prosba. Prosí nás, aby sme ju prijali. Aby sme neprekročili neskutočnú hranicu, ktorá delí svety. Ľudský a neľudský. Sedím s otázkou: Ktorý je ktorý? Dá sa nazvať neľudským ten, kde koreň stromu objíma kameň a drží s ním mier?

     Sedím a vriem vďakou za to, že môžem hľadieť na toľkú nádheru. Ďaleko od otupujúcich hádok sveta ľudí. Zrazu cítim, že sa nemusím báť toku života. Tu nemusím potajomky skrývať utŕžené rany. Vidí ich tento unikát a vylieči ich.

     Hľa, vodopád!

                                                                       Anna Mária Pavolková (II. C)