Prázdne ulice plné ticha, vyplnené mojimi myšlienky. Počujú ich všetci. Cítim sa taká nahá, no pritom taká nedostupná.

     „Preskúmaj ma!“ kričím do sveta.

     Otváram zámky svojej duše a čakám na prvú, ktorá si ma pritiahne.

     Túžby. Držia ma v tých prázdnych uliciach. Náhodný okoloidúci obopne môj driek. Prší. Topím sa v jeho objatí. Kvapky stekajú po našich telách, keď mi dáva bozk na dobrú noc. Snívam...

     Snívam o takých nociach. Plných nás. Teba a mňa. Môžeme byť ukrytí v perinách. Nechceme sa odhaľovať pred svetom. Skryme sa a už nikdy sa nevráťme. Nechajme schátrať všetko za nami. Zabudnime na to. Buďme spolu.

     Len ty... a ja.

     Snívam. Ulice aj moje periny sú plné. Mňa. Samota nie je zlá. To len ja si z nej robím peklo. No za ešte jedno tvoje objatie aj v tom pekle urobím nebo podobné raju.

     Už neviem rozlíšiť, čo sú spomienky a čo túžby. Tvojej tváre v nich už viac niet. Neviem si ju vybaviť. Bolí to. Ale nech to teraz bolí, ak to už potom viac bolieť nebude.

     Vtedy však už moje riadky nebudú o tebe...  

                                                     Zuzana Guzyová (II. C)