Život však nie je matematika. Tieto čísla vôbec nie sú podstatné. Podstatné je to, o čo sme za ten čas stihli prísť. A naopak – čo sme za ten čas dostali, získali, nadobudli. Poďme sa na to spolu pozrieť očami (či skôr slovami) nás – starogymplákov. Poďte si prečítať naše názory na posledných tridsaťjeden miliónov päťstotridsaťšesťtisíc sekúnd...

Rok desivých zázrakov

     Štvrtok 12. marca 2020...

     Pamätáte sa? Deň pomerne obyčajný. A zároveň niečím výnimočný. Deň, keď naše životy zastali.

     Keby ste vtedy niekomu povedali, aký rok nás čaká, schuti by sa zasmial. Spracujte zopár svojich vlastných zážitkov z posledného roka do filmového scenára a lepší triler nenájdete.

     Čudesný rok. Nebol naň pripravený nik.

     Čo všetko nám vzal?

     A naopak – čo daroval?

     Hľadať slová, ktoré by to všetko popísali, je márne. Nedá sa vyjadriť to množstvo zármutku, samoty, skepsy, ktoré si so sebou nesieme v taškách. Stratili sme kontakt. So svetom. So... sebou! Nestihli sme ani dopovedať posledné Dovidenia! Kamarátom. Blízkym. Nám. Cudzím... A neustále musíme zbierať sily na ďalšie.

     Bolesť si na chrbte nesie...

     Vďačnosť.

     Byť vďační. Pozrieť sa z okna. Mať strach. No hlboko vo vnútri vedieť, že sme vlastne deťmi šťasteny. Vážiť si každú jednu minútku. Každý pohľad na priateľovu tvár. Či dotyk mamy. Môcť... snívať o lepších zajtrajškoch.

     Nahliadnime si do duší. Poďakujme si. Za to, ako sme bojovali s každodennými nástrahami. Počas roku plného neznámeho. Strachu. Samoty. Strát. Premeňme ich na silu. Silu, ktorou pohneme svety.

     A tak polomŕtva, ale ešte stále nažive, píšem tieto riadky. Plné bolesti i vďaky.

     Zotrvajme. Ešte chvíľu. Doteraz sa každé zlo raz skončilo. Určite ani toto nebude donekonečna. Aby sme si Zbohom! dávali až potom, keď nám Matka príroda rozpošle pozvánky.

                                                     Zuzana Guzyová (II. C)

Niečo vzal, niečo dal...

     Rok plný zmien, nepokoja, strachu a... bezmocnosti.

     Alebo rok plný skúseností, šťastia a radosti?

     Určite to pre nikoho z nás nebol ľahký rok. Všetci sme zažili množstvo pádov a sklamaní. Sviatky bez rodiny? Doteraz nepredstaviteľná vec. Zrazu tvrdá realita. Áno, aj to sme museli vypustiť z našich tradícií. Zmeny zo dňa na deň. Z hodiny na hodinu.

     Denne sa stretávam s rôznymi názormi. Niektorí len stále nadávajú a ľutujú sa. Iní sú vďační za svoje zdravie. A ďalší... Ďalší sa radujú z každého ďalšieho dňa. Lebo každý deň je dar.

     Je to zázrak!

     Zobudil si sa ráno a nadýchol si sa? Také bežné veci a niekedy si ani neuvedomujeme ich hodnotu. Vychádzky na čerstvý vzduch a stretnutia s kamarátmi však vystriedali rúška, odstupy. Vyučovanie v triedach nahradilo pozeranie do monitorov počítačov v našich izbách...

     Áno, ja viem, je náročné len sedieť sedem hodín za počítačom. Ale skúsme sa teraz všetci nachvíľu zastaviť. Prestaňme teraz nachvíľu scrollovať instagram a byť otrávení z úlohy z matematiky.

     Dokážeš napríklad spočítať, koľko nových vecí si sa naučil? Koľko nádherne nezabudnuteľných chvíľ si strávil so svojimi najbližšími? Každý deň, okamih, každá sekunda je výnimočná a nenahraditeľná.

     Nikdy už nevrátime to, čo bolo. Na minulosť môžeme už len spomínať. Je len na každom z nás, ako sa na to celé pozrieme. Ale pamätajme, že vždy je to len o uhle pohľadu.

                                                                                               Lenka Kupčová (III. B)

Všetko zlé je na niečo dobré

     Rok 2020 bol naozaj výnimočný v mnohých ohľadoch. Život na našej planéte určite najviac ovplyvnila pandémia, ktorá sa začala šíriť. Objavili sa však aj ďalšie udalosti, ktoré budú ovplyvňovať situáciu aj v nasledujúcich rokoch.

     Keď sme sa 12. marca 2020 dozvedeli o zavretí školy a poslednýkrát nám zazvonilo, mysleli sme si, že sa pre nás začala trochu dlhšia prestávka. Všetci sme sa tešili na menšie prázdniny uprostred školského roka. Nikto však nečakal, že tieto „prázdniny“ budú trvať rok a že budú najmä psychicky také náročné.

     Zo dňa na deň sme sa ocitli odrezaní od okolia. Stiahli sme sa do vlastných domovov a svoje izby sme si premenili na učebne. Mohli sme pokračovať vo vzdelávaní online formou. Učitelia, ale aj študenti sa museli naučiť nový spôsob komunikácie. Spočiatku bol tento spôsob výučby efektívny (ako každá novinka), no časom bolo čoraz ťažšie pre učiteľov udržať pozornosť žiakov na hodinách. Všetko raz človeka omrzí...

     A čo hýbalo okolitým svetom? Mňa zaujali prezidentské voľby v USA. Donalda Trumpa na prezidentskej stoličke vymenil Joe Biden. Celosvetovo sledovanou udalosťou bolo vystúpenia Veľkej Británie z Európskej Únie, ale aj séria demonštrácií v Bielorusku. Vzrušili nás aj obrovské požiare v Austrálii, ktoré si odniesli mnoho obetí.

     V skratke – rok 2020 bol plný strachu. No keď sa situácia zmierni, možno si začneme vážiť znovu nadobudnutú slobodu. Otvoria sa obchody, reštaurácie, divadlá... Ľudia sa budú môcť znova socializovať a budú si tieto „samozrejmosti“ vážiť omnoho viac. Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Verme, že je to pravda.

                                                     Viktória Grivalská (III. B)

Rok doma

      Dni plynú a my ich ani nestíhame prežívať. Deň strieda deň, týždeň týždeň, mesiac mesiac. Prešiel už rok!

     Pamätáš si? Všetci sme vtedy vkladali priveľké nádeje do dvoch týždňov. Dnes sa z dvoch týždňov stalo dvanásť mesiacov. Kto by to bol povedal, však?

     Mrzí ma ale, že častejšie hľadíme na to, čo nám tento rok vzal (nie, ani ja nie som výnimka). No ja ti chcem dnes ukázať, čo všetko nám dal.

     Naučil nás trpezlivosti.

     Čakajúc v rade na test, pred obchodom, v ktorom je už maximálny povolený počet zákazníkov, alebo mrznúc pred poštou si len málokto z nás uvedomí krásy čakania. Prešľapovanie z nohy na nohu. Zúrivé sledovanie hodiniek. Unavené povzdychy. Potom konečne prídeme na rad. Takisto ako každý. Vždy. Skôr či neskôr ten čas príde a všetko, na čo sme čakali, bude zrazu čakať na nás. Len a len na nás (rovnako ako odberný tím čakajúci na objednaného :D).

     Naučil nás opatrnosti.

     Dnes sa už azda nenájde človek, ktorý bez problémov chytí kľučku dverí niekde na verejnosti. A pritom aj pred tým, než tu bol nejaký vírus, sme vedeli, že tie kľučky sú špinavé. Otvárame dvere s povytiahnutými rukávmi. Lebo už vieme, že naoko aj taká neškodná vec ako otvorenie dverí môže mať obrovské následky.

     Naučil nás ohľaduplnosti.

     Tak schválne, koľkí si trúfneme vytiahnuť päty z domu, keď sa necítime úplne fit? A presne toto je krásne. Že dávame pozor na seba. Jeden na druhého. Nerobíme to všetci až tak intenzívne, ako by sme mali, ale treba sa tešiť aj z toho mála. Nasadené rúško či respirátor sú toho krásnym príkladom.

     Toto všetko dal ten uplynulý rok mne. Aj keď nás všetkých obral o množstvo zážitkov a krásnych chvíľ, dal nám cennú lekciu, ktorú sme celé ľudstvo už asi tak trochu aj potrebovali. Keby sme vždy pozerali na to všetko, čo nemáme, nikdy by sme nevideli to, čo máme.

     Čo všetko ešte naučil teba?

                                                     Anna Mária Pavolková (II. C)