Čože?!? Čo tu robí tá písomka?!?  

     Zblednem. Už len to mi dnes chýbalo! Jemne trasúcimi sa prstami schmatnem mobil, zapnem triednu skupinu a modlím sa, aby som opäť nebol jediný, kto je mimo.

     Našťastie, panika a zmätok, ktoré tam panujú, mi rýchlo potvrdia, že v pomykove nie som sám. Po chvíli nevrlých debát trieda dospeje k názoru, že to musel byť len nejaký omyl a keďže v tomto závere žiadnu chybu nevidím, nenamietam. No práve keď konečne uverím, že nepokoje ustali, skupinu zasiahne granát.

     Písal som jej...

     Tri slová. Tri krátke slová nášho triedneho šprta nasledované zlovestnými bodkami, zákerne poskakujúcimi zhora nadol. To bolo všetko, čo stačilo na rozbitie nášho bezchybného riešenia. Že vraj to spomínala... Jasné! Ako inak...

     To si z nás už asi robí prču! To chce, aby som dôkladne načúval každé jedno slovíčko, ktoré počas tých štyridsaťpäť minút vyjde z jej úst? A kebyže iba tých štyridsaťpäť! Už sa ani len nepamätám, kedy nás naposledy nepripravila aj o obe prestávky! Stavím sa, že to povedala na jednej z nich. Pravdepodobne tým štyrom prítomným, z ktorých traja boli prítomní možno len tak menom a štvrtý, čo by prepočul aj vlak, ktorý by ho šiel zraziť. Viac pätiek ja veru už nepotrebujem. A ani kebyže veľmi chcem, na prvú hodinu si ťaháky urobiť nestíham...

     Čo už narobím? Dnes to cítim na poriadny výpadok internetu. Plus pár hodín spánku navyše nikomu ešte neublížilo. A vstávať z postele sa mi dnes aj tak nechcelo...

                                                                                               Adam Kačmarák (III. B)