Les. Miesto, ktoré mám rada. Miesto, kde moje problémy miznú v čistej kráse prírody. Kráčam lesnou cestičkou a vnímam iba spev vtáčikov, šušťanie listov a rozmanitosť rastlín vôkol mňa. Občas stretnem obyvateľov tohto miesta, no nebojím sa ich. Viem, že len tak bezdôvodne pre radosť by mi neublížili. 

      Kráčam ďalej a môj pokoj sa mení na strach. Vzduch oťažieva. Majestátne stromy padajú k zemi. Oheň buráca, zväčšuje sa, rastie a nič ho nevie zastaviť. Zvieratá utekajú zo svojich domovov v snahe zachrániť sa. V diaľke rozpoznávam črty stroja, ktorý kántri všetko, čo mu stojí v jeho ceste. Už vidím, kto riadi tento stroj, pôvodcu tohto ničenia – človeka.

     Človek, ten bezočivý a sebecký tvor. Využíva všetko, čo sa len dá, len pre svoje potreby. Zrejme si ani neuvedomuje, akú škodu pácha. Čím viac toho chce získať, tým viac toho stratí. Človeku vraj patrí titul najmúdrejšieho tvora na svete. Ale aj také zviera, čo má namiesto mozgu iba pár nervových buniek, dokáže žiť v symbióze so svojím prostredím. Neničiť, ale dostávať to, čo potrebuje a pomáhať pritom iným. Ak sme my ľudia takí dokonalí, prečo to nedokážeme aj my?

                                                                       Terézia Martinková (I. B)